Lovu na boilies a kaprárine ako takej sa venujem zhruba 11 rokov. Svoje prvé krôčiky k vode som uskutočnil vďaka svojmu ockovi ešte o niekoľko rokov skôr. Ako dnes si pamätám jeden deň, možno v roku 2000, keď mi otec požičal prút, aby som si prvýkrát v živote nahodil. Myslel som si, že na tom nemôže byť nič zložité, jednoducho poriadne švihnem a je to. Áno, švihol som, zvuk bol rovnaký, ako keď to urobil otec, len rozdiel bol v tom, že môj náhod skončil v korunách stromov priamo nad našimi hlavami.
Od tohto osudného dňa sa vo mne niečo prebudilo. Povedal som si, že sa stanem dobrým rybárom. Nie iba dobrým, stanem sa tým najlepším! Naučím sa nahadzovať ako môj otec, čítať vodu a rozumieť rybám rovnako, ako on. Od toho dňa „lovenia veveričiek“ som na sebe začal dennodenne tvrdo pracovať. Čítať knižky, časopisy, možno som už dostal aj svoj prvý počítač, takže som sa zasvätil do tajov internetu plného videí s rybárskou tematikou. Dostal som svoj prvý prút, ktorý dodnes mám v skrini, a pustil som sa do práce. Do práce na sebe samom.
S jedným prútikom, vedierkom kŕmenia a povolenkou vo vrecku som na bicykli brázdil všetky možné aj nemožné vody v blízkom okolí Hodonína. Srkačka. Jedna z mojich vtedajších najobľúbenejších montáží. V tej dobe som nevedel, čo sa mohlo stať, keby som kapra utrhol, prišlo mi fantastické chytiť pokojne aj dva pleskáče naraz. Napichol som dve foukačky, trochu najlacnejšej kŕmidlovej zmesi a letelo to tam. No, vlastne skôr len niekedy to letelo naozaj do vody. V trstine, leknách a na stromoch som nechal šialené množstvo „montáží“, kým som sa naučil aspoň trochu koordinovať smer a vzdialenosť hodov. Mnohokrát si zo mňa robil otec srandu, že každý môj náhod stojí minimálne 10 Kč.
Pochytal som neskutočné množstvo pleskáčov, červeníc, plotíc, aj krásnych linov, kým som sa dočkal svojho prvého kapra. Doteraz nezabudnem na ten boj! Môj prút v dĺžke 2,7 m bol síce určený na prívlač, ale akonáhle som dostal na breh svojho prvého kapra, vo mne samotnom niečo rozhodlo. Áno, toto je ryba, ktorej sa chcem venovať a po ktorej pôjdem! Skúšal som dážďovky, kukuricu a mnoho ďalších nástrah, ale vždy sa mi priplietla nejaká nechcená ryba, či už amur, jalec hlavatý alebo raz dokonca korytnačka písmenková.
To ma však neodradilo, pretože som stále dúfal, že sa cez tieto nechcené ryby prechytám k tak veľmi žiadaným kaprom. A naozaj sa mi to časom darilo stále lepšie. Mal som asi 12 rokov, keď som prvýkrát prišiel do kontaktu s boilies, vraj zázračná nástraha na lov kaprov, veľkých kaprov! Za skúšku nič nedám, preto sa učím najjednoduchšiu montáž a boilies posielam do vody. A ono to naozaj fungovalo! Namiesto hôrd otravnych pleskáčov sa mi darilo chytať prevažne kapry. Trvalo to rad ďalších rokov, kým sa mi podarilo dostať na breh prvú rybu cez 80 cm a 10 kg. To bol ďalší veľmi významný míľnik v mojom kaprárskom živote. Konečne! Tisíce hodín strávených pri vode aj teóriou doma konečne niesli svoje ovocie! Odvtedy akoby sa s tými veľkými kaprami roztrhlo vrece. Čo voda, to nejaká krajšia ryba na brehu. Čím to je? Šťastie? Správne využitie všetkých nadobudnutých dlhoročných skúseností? Alebo možno dokonca toľko omieľaná karma?
Všetkým som si musel prejsť od úplného začiatku. Dieťa tiež hneď po narodení nechodí ani nerozpráva, nieto aby behalo alebo napríklad spievalo. Od lovu úhorov na plavák s chemickým svetlom, cez tony pleskáčov, plotíc a ďalších rýb, až k tak vysnívaným veľkým kaprom. Bola to dlhá cesta. Kaprárske ciele sú neustále pokračujúca, nikdy nekončiaca cesta, po ktorej ide každý sám. Nezáleží, ako dlho, ako rýchlo, dôležité je neustále sa posúvať vpred a nikdy nezastaviť. Áno, na všetko som vždy nebol sám, pri svojich potulkách za kaprami som vystriedal niekoľko „parťákov“, napriek tomu takmer nikto so mnou nedokázal držať tempo. Nevyjadriteľné vďaka patrí môjmu nenahraditeľnému ockovi, ktorý ma k tak dokonalému koníčku priviedol a stal sa mojím životným parťákom. Teraz už je to skôr doslova kôň. Nezabudnem ani na jediný západ ani východ slnka nad vodou, rannú rosu, kvákajúce žaby ani funiace diviaky kúsok od prútov. To všetko je súčasťou cesty každého rybára, ktorú si musí tvrdo vyšľapať. Stojí všetko to úsilie, čas, námaha, energia aj financie za to? Rozhodne!!! Nikdy som o tom nepochyboval. Pri vode som vyrástol, pri nej aj zomriem. Takže ako znie moja odpoveď a odkaz všetkým „rýchlokvaseným“ kaprárom? Zo dňa na deň sa vaše srdce ani myseľ s vodou, prírodou a tak uctievanými kaprami nespojí. Každý si na to musí prísť sám. Cesta je dlhá, nikdy nekončiaca, o to krajšie je dosahovanie jednotlivých stanovených cieľov. Aj ja mám tie svoje a stanovujem si neustále nové. Nie sú to fotky ani kilogramy, ktoré z nás robia skutočných kaprárov, ale sú to zážitky. Zážitky, ktoré nejdú zmerať, zvážiť, ani nijako inak zachytiť čaro daného okamihu. Silou nevyjadriteľných, dych berúcich okamihov sa človek stáva skutočným srdcovým kaprárom. Do smrti nezabudnem ani na jeden jediný.
S pozdravom za Carp X team
Miro Tomala ml.
