Všetko sa začalo, keď som presvedčil moju spolupracovníčku, aby si spravila rybársky lístok. Nebolo to síce veľmi jednoduché, ale po pár provokatívnych dňoch bolo nakoniec dovolené. Začala sa učiť a bolo na nej vidieť, že to vzala celkom vážne. Kým sa mi ju podarilo k tomu tak nejako presvedčiť, boli sme spolu párkrát pri vode, aby som ju do toho trošku zasvätil. Nie som síce žiadny profesionál, ale ryby mám ako koníček od malička a som do nich ľahký blázon a kaprárine sa venujem len dva roky.
Ale nehovorím, že chodím len na kapre, ale občas zájdem k rieke len tak s feederom zachytať si plotice, pleskáče a keď sa zadarí tak aj nejakého kapra. Som zástanca názoru CHYŤ A PUSŤ, takže čo je na brehu, ide späť do vody. Veď ryba, ktorá vám urobí krásny záber a dá vám tú možnosť zmerať si s ňou sily, si zaslúži dostať slobodu. Mám dve deti, ktoré to učím. Bohužiaľ sú medzi nami rybármi takzvaní mäsiari, ktorí čo dostanú na breh, tak nepustia a potom nadávajú, že v tých vodách nie sú žiadne ryby, ale že na tom majú vinu takí ako sú oni, už nevidia.
Poslednou dobou rybárov, čo chytajú len tak pre potešenie, pribúda, ale je to stále málo. A k tomu som tiež presvedčil Jitku, ktorá si úspešne spravila rybársky lístok a začali sme spolu jazdiť na rieky, aby získala nejakú skúsenosť s lovom bielej ryby, ktorá potom súvisí s lovom väčších rýb. Po pár mesiacoch sme sa spolu vybrali na súkromný revír do Letín pri Plzni, kam sme sa prihlásili na štvordňové rybárske preteky, ktoré mali začínať o mesiac neskôr.
Šupináč 68cm
Medzi tým všetkým sme sa tak trošku skamarátili s Jardom Kučerom, ktorý prevádzkuje rybárske potreby CHYŤ A PUSŤ v Plzni. Za svoju rybársku kariéru som prešiel, môžem povedať, dosť rybárskych potrieb, ale nikde som sa nestretol s tým, s čím u neho. Od prvej návštevy sa k nám správal, akoby sme sa poznali snáď desať rokov a nie je jeden z tých predajcov, čo vám niečo nanúti, aby ste si to kúpili. Z jeho slov bolo jasne cítiť, že toho má v kaprárine dosť za sebou, dokáže hlavne poradiť a povedať svoj názor na určitú vec a nebojí sa povedať, že s nejakou vecou nemá skúsenosť. Proste sa nepretvaruje. Odvtedy nechodíme nikam inam než k nemu.
Ale aby som neodbočoval od toho, čo som chcel vlastne napísať. Smerom na Letiny sme sa vybrali v sobotu o šiestej večer s tým, že tam strávime len noc a vyskúšame, ako to tam v noci ide. Nešli sme tam sami, išiel tam s nami aj Jitušin otec, ktorého som tam dostal vidinou veľkého kapra.
Dalo nám to veľkú námahu, kým sme sa dostali na lovné miesto, ale konečne sme sa dočkali a prúty už boli v stojanoch a len čakali na excelentné jazdy. Trošku som to tam prehodil kobrou. Chytali sme na halibut pelety a na boilies od Lukáša Krásu s priemerom 12 mm s príchuťou lesná jahoda alebo banán. Do polnoci sa nedialo nič, ale potom sa rozsvietil hlásič a zasvišťala cievka na navijaku u otca a bolo to tu. Po peknom zdolávaní mal na brehu šupináča 68 cm. Urobili sme mu s ním pár fotiek na pamiatku a pustili sme ho späť. Ďalší záber prišiel na prút Jitky až o pol siedmej a tá dostala na breh krásneho lysca 57 cm. Nasledovalo pár fotiek a šup s ním späť do vody.
Lysec 57cm
V tej dobe sme ešte nevedeli, čo nás do hodiny stretne, respektíve Jitku. Tá si ku koncu nášho chytania vytiahla len tak zo srandy feeder so splávikom a dala ako nástrahu kôrku chleba a nahodila hneď pod mólo asi zhruba tri metre od brehu. Neubehlo ani desať minút a Jituš zapriahla svojho životného pána kapra. Kapor dával jasne najavo, že je tu doma a nedával jej ani trošku šance a s vlascem s priemerom 16 mm toho veľa nezmôžete. Dovtedy, než sa to stalo, som si myslel, že keď nemá kapor kam utiecť, tak sa vám ho podarí vytiahnuť, aj keď bude veľký, ale bol to veľký omyl. Nie je to pravda. Kapor si robil, čo chcel, vždy pri brehu jazdil tak desať minút a naberal sily a potom vždy urobil dlhý výpad až päťdesiat metrov, aby sa nechal pritiahnuť zase späť na vzdialenosť tak piatich metrov od móla a bližšie nešiel, potom to zase rozbehol na stred rybníka a zase späť.
Celý súboj trval neuveriteľné necelé tri hodiny a kapra sme z toho videli len raz, keď sa ho Jituš podarilo trošku odlepiť od dna. Bol to krásny lysec, ktorého sme odhadovali na minimálne 14 kg. Proste niečo nádherné. Tešili sme sa na peknú fotku, ale nakoniec sa stalo niečo, čo sa stať nemalo. Kapor sa pri brehu točil a ako bola už Jitka vyčerpaná, odovzdala mi prút, aby si trošku oddýchla, pretože necelé tri hodiny ťahať jednu neúnavnú rybu, je aj pre skúseného rybára trošku veľa, nieto ešte pre mladú ženu, ktorá mala prvýkrát česť s parádnou rybou. Len čo som si prevzal prút a Jituš sa začala naťahovať, nabral kapor smer na stred rybníka a keď ušiel zhruba šesťdesiat metrov, tak sa začal točiť na ľavú stranu, tak som ho skúsil malinko pridržať a zrazu sa vlasec povolil a mne sa urobila tma pred očami. Vedel som, že je preč. Hneď som sa pozrel za seba, kde som videl smutnú Jitku a jej otca, ktorý keď videl, čo sa stalo, sa snažil rozosmiať ju rôznymi narážkami a ja som tam stál ako hlupák a bolo mi jej veľmi ľúto, ako dlho a statočne s ním bojovala, akú mala výdrž a hlavne radosť a mne sa stane toto. Bol to hrozný pocit. Po vytiahnutí vlasca z vody chýbal na konci háčik, ktorý sa odtrhol kúsok pod olovom. Dnes je s tým už Jitka zmierená, ale vtedy mala slzy v očiach. Nečudujem sa jej.
Ale to k rybárčine patrí - radosť a sklamanie a hlavne je to len šport a náš veľký koníček. Pri odchode z nášho miesta Jituš len prehodila: „aj tak ho raz dostanem a to mu tak ľahko neprejde ako dnes.“ Bol som na ňu v tej chvíli strašne veľmi hrdý! Na tento revír sa radi vyberieme zase a budeme naň spomínať len v dobrom.
S pozdravom Venca a Jitka :)
