Kolmé postavenie prútov – módnosť, frajerina alebo účelnosť?
Najmä pri riečnom love kaprov majú rybári svoje prúty v stojanoch umiestnené tak, že špičky smerujú takmer kolmo k nebu. Inými slovami – prút zviera s rovinou brehu uhol cca 60°-70°. Pre kaprárov špecialistov je tento fakt úplnou samozrejmosťou, avšak nových adeptov kapráriny neustále pribúda a pomerne často počúvam otázky typu: „Hej, prečo ti tie špičky trčia k oblohe? Nie je to len nejaká frajerina?“
Dôvod pre toto kolmé postavenie prútov je zrejmý. Prúd vody v rieke pôsobí na vlasce nahodených prútov, čo môže rybárčenie niekedy značne komplikovať. Toto pôsobenie je o to väčšie, o čo vyššia je výška hladiny rieky a prietok vody, čo sú premenné veličiny, ktoré nie sme schopní ovplyvniť a ktorým sa jednoducho musíme prispôsobiť. Pri riečnom love kaprov teda musíme docieliť to, aby prúd vody pôsobil na čo najkratšiu časť nahodeného vlasca. Pre názorný príklad opíšem situáciu, ku ktorej by došlo v prípade, že by sme prúty na brehu rieky umiestnili vodorovne. Povedzme, že budeme loviť vo vzdialenosti 50 metrov od brehu a hĺbka v našom lovisku bude 3,5 m. V takom prípade pretínajú vlasce vodnú hladinu už niekoľko metrov od brehu (záleží samozrejme na tom, aký vysoký je breh a ako vysoko nad zemou máme prúty umiestnené) a rybár bude mať pod hladinou rieky cca 45-50 metrov vlasca, do ktorého sa bude opierať prúd vody.
Vzhľadom na to, že máme pod hladinou také množstvo vlasca, bude aj častejšie dochádzať k tomu, že sa na vlasec budú zachytávať rôzne nečistoty, plávajúce trávy či konáre (ale aj PET fľaše, igelitové vrecká, použité kondómy a iné produkty civilizácie). Tie nám budú rybolov znepríjemňovať (týmito vplyvmi môže dochádzať aj k nežiaducemu posúvaniu montáží a nástrah po dne) a súčasne znižovať citlivosť indikácie záberu, o tzv. „falošných záberoch“ ani nehovoriac. Ak postavíme prúty na brehu šikmo, situácia bude iste priaznivejšia. Vlasce tak pretnú hladinu v podstatne väčšej vzdialenosti od brehu než v prvom prípade a prúd vody (ale aj už opísaných nečistôt) bude pôsobiť napr. na 30 metrov vlasca, čo je už citeľný rozdiel v prospech tejto varianty a demonštruje výhodu kolmého postavenia prútov.
Kolmé postavenie prútov však ponúka ešte jednu nespornú výhodu, vďaka ktorej staviam prúty šikmo aj na stojatých vodách. Opäť najprv opíšem situáciu v prípade vodorovnej pozície prútov. V momente záberu sa pohyb vlasca prenesie najprv na mechanický indikátor záberu, ktorý sa buď prepadne (ryba smeruje k brehu), alebo (a to väčšinou) sa vyhúpne smerom k prútu a začne sa pretáčať cievka navijaka, ktorá je nastavená tak, aby nám kapor svojím záberom nestrhol prút do vody. Záleží samozrejme na tom, ako je nastavená brzda navijaka pre prípad záberu (a nie je podstatné, či ide o navijak s jedným brzdovým systémom alebo o tzv. baitrunner), ale kapor pri zábere prekonáva iba odpor „pribrzdenej“ cievky.
Ak máme brzdu navijaka uvoľnenú len minimálne, môže dôjsť k tomu, že sa kapor po nasatí nástrahy buď zasekne sám, alebo mu naopak háčik z papule vykĺzne (všetko závisí od voľby háčika a od spôsobu nastraženia). Keď však postavíme prúty na brehu šikmo, tak často dôjde k tomu, že prvotnú fázu záberu registrujeme už podľa mierneho ohybu špičky prútu (čím používame jemnejšie prúty a čím je postavenie prútov kolmejšie, tým je táto „špičková signalizácia“ zreteľnejšia), ktorá už kladie rybe istý odpor a prút vlastne pružne pracuje, aj keď je ešte uložený v stojane. Tento fakt môže uľahčiť zaseknutie ryby, ktoré je však v tomto prípade pružnejšie, citlivejšie a povedal by som aj šetrnejšie.
Šikmé postavenie prútov je výhodnejšie aj pri snahe o tzv. predpruženie vlasca. Túto variantu mnoho rybárov nevyužíva alebo ju podceňuje, preto sa ju pokúsim trochu podrobnejšie opísať.
Mnoho rybárov považuje pružnosť vlasca za negatívnu vlastnosť najmä pri love na dlhé vzdialenosti, keď svoje nástrahy na lovisko zavážajú. Uvádzajú, že vďaka pružnosti vlasca dochádza k oneskorenej a nepresnej indikácii záberov, čoho dôsledkom je vraj fakt, že kapor mnohokrát s nástrahou odíde niekoľko metrov, bez toho, aby sa to prejavilo nejakým pohybom mechanického indikátora záberu. Niektorí kaprári dokonca používajú pri ďalekom vyvážaní nástrah namiesto vlasca pletenú šnúru. Avšak táto teória nie je zďaleka taká presná, ako sa na prvý pohľad môže zdať.
Problém nie je ani tak v pružnosti vlasca ako v jeho priemere. Kaprári bežne používajú vlasce s priemerom 0,30 mm až 0,35 mm. Ak však siahnu po pletenej šnúre, tak ekvivalentná šnúra s pevnosťou zodpovedajúcou „tridsiatke“ vlasca má priemer cca 0,16 mm až 0,18 mm. Teda takmer polovičný v porovnaní s monofilným vlascom. Potom je viac než zrejmé, že „osemnástka“ šnúra „reže“ vodu oveľa ľahšie než napríklad „tridsaťpäťka“ vlasec, ktorý sa vodou „prediera“ oveľa horšie, pretože jej kladie väčší odpor. Obzvlášť v prípade, že kapor nasaje nástrahu a pláva súbežne s brehom.
Šnúra s menším priemerom sa podá zmene smeru pohybu ryby a tlaku vody ľahšie než vlasec s dvojnásobným priemerom. Potom je jasné, že v prípade použitia pletenej šnúry je indikácia včasná a presnejšia, avšak nie vďaka nulovej pružnosti šnúry, ale práve vďaka jej oveľa menšiemu priemeru. Ak by sme pri zavážaní použili vlasec s priemerom 0,18 mm (čo je pri love kaprov najmä na dlhé vzdialenosti nemysliteľné), bola by indikácia záberu takmer zhodná ako v prípade pletenej šnúry. Treba si uvedomiť, že vlasec je síce pružný, ale až pri istej úrovni zaťaženia a pomaly plávajúca ryba, majúca v papuli zapichnutý háčik, vlasec v prvotnej fáze (teda pred zásekom) zaťažuje len minimálne a vlasec sa pri zábere natiahne naozaj iba nepatrne.
Teraz len pre ilustráciu. Pred časom som lovil kapry na jednej pieskovni, kde sme vyvážali nástrahy na vzdialenosť 280 metrov od brehu. Lovili sme v hĺbke piatich metrov a vďaka občasnému prejazdu lodí sme pomocou predných oloviek „prišpendlili“ vlasce ku dnu už takmer pod špičkami našich prútov. Ja som vtedy používal monofilné vlasce, kolega mal na cievkach svojich navijakov pletenú šnúru s priemerom 0,18 mm. Skoro ráno mal kolega záber, a tak sa venoval zdolávaniu. Zrazu sa mu rozbehol aj jeho druhý prút, tak som pribehol k jeho stojanu a zasekol. Okamžite som vnímal, ako ľahko, rýchlo a s menším odporom sa po záseku jeho šnúra odlepila od dna. Dôvod bol nepochybne v menšom priemere šnúry, ktorá kládla vode menší odpor. Keď som naopak zasekával svojimi prútmi (na ktorých navijakoch som mal vlasec), cítil som istý odpor a oneskorenie, kým sa vlasec objavil nad hladinou. Sú to jednoducho len a len fyzikálne zákony, s ktorými musíme počítať aj pri rybách.
A teraz k predpruženiu vlasca (pri použití pletenej šnúry tento jav pochopiteľne nedosiahneme). Predpruženie je vlastne dokonalé vypnutie vlasca medzi prútom a záťažou. Ak bude vlasec naozaj dokonale predpružený, potom pri zábere dôjde k tomu, že kapor nasaje nástrahu, napne nadväzec a následne pohne záťažou. Hneď ako sa záťaž len nepatrne odľahčí, predpružený vlasec ju ako pružina posunie smerom k brehu (čím väčšiu mernú pružnosť vlasec vykazuje, tým bude posun záťaže výraznejší). Dôjde teda k samovoľnému zaseknutiu háčika. Samozrejme musíme ešte kalkulovať s vplyvmi, ako sú charakter dna (ak je záťaž „zapichnutá“ v bahne, tak je tento efekt menej zreteľný alebo nefunguje vôbec), hmotnosť a tvar záťaže atď.
Napriek tomu za priaznivých okolností môže predpružený vlasec ponúkať istú výhodu, ktorá celkom iste vyvolá u kapra pri zábere únikovú reakciu, ktorá sa na našich signalizátoroch už prejaví dostatočne zreteľne. Na dokonalé predpruženie vlasca potrebujeme aj zodpovedajúcu záťaž a predovšetkým jej hmotnosť. Určite je veľkou chybou vyvážať nástrahy napríklad na vzdialenosť 300 m a použiť záťaž s hmotnosťou 80 g. To si potom o predpružení vlasca a následne o včasnej indikácii záberov môžeme nechať len snívať. Všeobecne platí – čím dlhšia vzdialenosť od brehu, tým ťažšia záťaž. Avšak všetko má svoje medze a osobne považujem 300-gramovú záťaž za maximum, pretože extrémne veľké olovo sa pri zdolávaní neustále pohupuje vedľa bojujúcej ryby a ak nie je háčik dostatočne hlboko v tkanive, môže takto ťažká záťaž spôsobiť tú medvediu službu a môže pomôcť kaprovi zbaviť sa háčika. Tu potom už nastupuje varianta – kameň ako záťaž. Samozrejme takým spôsobom, aby sa kameň po záseku od montáže odpojil. To je však už iná téma.
Na brehu teda pri snahe o predpruženie vlasca máme niekoľko možností, ale tá najideálnejšia je zaviezť nástrahy so zodpovedajúcou záťažou, postaviť prúty do šikmej pozície a opatrne napínať vlasec tak, aby sme nepohli záťažou na dne. Mechanický indikátor záberu nastavíme tesne pod prút (v prípade spätného záberu sa prepadne a v prípade priameho záberu sa všetko prejaví ako klasická „jazda“) a ak vlastníme jemnejšie prúty (test krivka 2,5 lb), tak sa ich špičky mierne ohnú, čím ešte pomôžu vlasec predpružiť. Vďaka kolmému postaveniu prútov pretínajú vlasce vodnú hladinu ďaleko od brehu a v prípade záberu sa bude musieť „predierať“ vodou menšia časť vlasca, čo je rovnako pozitívne pre presnejšiu indikáciu a následne istejší zásek.
Kolmé postavenie prútov má však napriek nesporným výhodám aj svoje úskalia. Nemôžeme ho uplatniť pri silnom vetre alebo tam, kde sa často vyskytujú lode, vodné skútre či iné plavidlá, pre ktoré by bol náš vlasec „ľahkou korisťou“ a o tieto nechcené zábery žiadny kaprár určite nestojí.
