Začalo to celkom nevinne
Rád chytám na malej a plytkej rieke v Plzni, neďaleko od miesta, kde bývam. Tá rieka ma vždy niečím prekvapí. Preto tam chodím rád. A to aj napriek tomu, že trofejnými rybami plná určite nie je. Bolo krásne popoludnie a ja som sa viac než rybolovu venoval grilu a kamarátovi, čo prišiel ochutnať mäso. Priniesol aj niečo na zapitie.
Tu sa to zvrtlo
Doteraz neviem, či ma zradil navijak, alebo som bol opojený pivom a zabudol povoliť brzdu na navijaku. Netrvalo totiž dlho a krátko po nahodení prišiel záber. Ten sa samozrejme na nič nepýtal a ja som k prútu okamžite vyrazil. Rieka má však podmyté brehy. Vybavujem si, ako som sa pri snahe chytiť prút z lietajúcich vidličiek zrazu šliapol do prázdna. A som vo vode. Hneď ako som otvoril oči, vidím, ako prút mizne v diaľke. Márne sa po ňom naťahujem, avšak ryba na druhom konci je o dosť rýchlejšia a prút mizne pod hladinou.
Keď to odmietate vzdať
Celý mokrý som sa rozhodol prebrodiť rieku a prút nájsť. Prechádzal som ju zhruba 2 hodiny, chodil od brehu k brehu, ale prút sa mi, žiaľ, nájsť nepodarilo. Cítil som sa porazený. Celý mokrý a smutný som odchádzal domov ako vodník, ktorému kvapká zo šosu. Cestou som premýšľal nad miestami, ktoré som prezeral, a či som to urobil poriadne.
Na druhý deň ráno som zbalil veci vrátane plaviek a dlhého palice na ľahšie nájdenie svojho prúta. Po dopoludní strávenom v rieke som mohol povedať, že viem o každej diere, konári či väčších kameňoch. Len jedno som netušil – a to, kam zmizol môj prút. Neúspešne som v ten deň odchádzal domov.
Zázraky sa občas dejú
Skúšal som to asi ešte desaťkrát. Potom som hľadanie vzdal. Tým sa však príbeh nekončí. Uplynul zhruba mesiac a prišiel za mnou na ryby otec, pozrel na moje obľúbené miesto a povedal: „tu budú šťuky, dám tam rybičku“. Neubehlo ani dvadsať minút a dočkal sa záberu. Plavák rýchlo zmizol pod vodu, z navijaka mizol vlasec, a preto sa rozhodol rýchlo zaseknúť.
Jeho ruky reagovali obratne a rýchlo. Hovoril som si, že to ani nie je možné, pretože tak ohnutý prút som dlho nevidel. Ubehlo pár sekúnd a všimol som si zvláštne správanie prúta aj navijaka. V tej chvíli mi bolo jasné, že otec, žiaľ, nemá žiadnu šťuku. K môjmu úžasu ma však jeho úlovok predsa len milo prekvapil. Otec vytiahol z vody môj stratený prút! On by síce mal väčšiu radosť zo šťuky, ale ja som takmer neveril vlastným očiam a žasol nad „úlovkom“. Šťuku sme v ten deň nechytili. Nevadí!
Petrův zdar
