Aby som Vám povedal, ako sa to všetko začalo, musím sa vrátiť o rok späť. Jazero Žernoseky. Sotva dorazím k vode, začnem vynášať z auta svoje rybárske potreby, prichádza do mojej blízkosti auto s quebeckou štátnou poznávacou značkou. Vystupujú z neho dvaja manekýni, evidentne Ukrajinci alebo Rusi. Chvíľu len tak obchádzajú, okukujú, potom im to nedá a pristúpia ku mne. Hovorím si „to ste si vybrali dobrý čas, večer sa blíži a ja ešte nemám vybalené, nič pripravené“. V duchu si hovorím „choďte sa zdržiavať inde“. Dopadlo to tak, že ešte ten večer si Dima, jeden z tých Rusov, priviezol veci a už chytáme spolu. Je z toho celá spoločná jeseň. Pri spoločných večeroch na brehu jazera a v očakávaní záberu počúvam Dimovo rozprávanie o krajine neobmedzených možností, ako tam chytajú kapry na gombíky a o sumcoch, ktoré presahujú aj tie moje najdivokejšie predstavy. Potom prišlo pozvanie a všetko je jasné.
Ročný zhon a dohady určili obsadenie výpravy. Jaroslav Kučera Plzeň, Dimitrij Sleta Volgograd, Václav Záhorka Litoměřice. V jednu chvíľu to vyzeralo, že by sa s nami mohol zúčastniť výpravy Ivo Sláma, ale zdravotný stav mu to nedovolil. Napriek obavám nás dvoch Čechov je Dima presvedčený, že všetko dobre dopadne a že do smrti nebudeme ťahať lode proti prúdu na ruských riekach. Aj napriek Dimovmu uisteniu, že všetko prebehne v poriadku, som skúsil navštíviť pár poisťovní, aby som svoj nepokoj znížil na minimum a nechal si poistiť svoje rybárske potreby a narazil som. Z tých poisťovní, čo som navštívil, ani jedna nie je schopná danú poistku uzavrieť. Snáď sa Rusom naše vybavenie nezapáči natrvalo. Odchod je naplánovaný na stredu 20.8. o 15:00 z Prahy od Dimitrija. Cieľ nášho snaženia je delta rieky Don na jazere pod Volgogradom. Náš hlavný záujem – kapre, sumce. S Jardom sme hrdí na to, že celá výprava je len naša záležitosť bez podpory a sponzorstva a nie sme nikomu zaviazaní ani nič dlžní.
Posledné prípravy
V utorok ráno prichádza Jarda z Plzne, spolu potom dokončujeme posledné prípravy. Naložiť autá, skontrolovať ešte raz veci a? 20.8. 2003, 10:00 Litoměřice, stav tachometra môjho formánka 97090 km. Zhodou okolností sa Jára dozvedá od môjho kamaráta, ktorý v oblasti, do ktorej ideme, slúžil na vojne, že tam varia celé kozy aj s chlpmi. Je vidieť, že to vzal vážne a výraz jeho tváre práve nepôsobí pohodovo. Pri poslednom telefonáte Dimovi sa dozvedáme, že mu konečne Karel Nikl priviezol naše objednané boilies, tiež nám oznamuje, že celú noc spal na rybe a prikrytý bol skopexom.
Náchod 16:00, vchádzame do Poľska. Dima vzal so sebou vysielačky, v každom aute jednu, takže je to samé „tu sokol, ozvi sa“. Sme ako malí chlapci, ale pri vode budú na nezaplatenie. Poľsko sme zvládli. Stojíme na poľsko – bieloruskej hranici. Jazda Poľskom je jazda tankodróm, sme radi, že Poľsko už máme za sebou. Jedným slovom, strašné! Teraz stojíme pred bránami Krajiny neobmedzených možností, je to na prvý pohľad vidieť, zatiaľ len bordel a chaos. Ešte nemáme ani tretinu jazdy za sebou a už z nás vyprchal všetok optimizmus. Je štvrtok 21.8. 6:30 ráno, vezieme so sebou 150 kg boilies. Ja som si do auta naložil dva 50 kg vrecia a zrovna rybie „je to smrad, že by jeden padol“, kým tam dôjdeme, budem do smrti načichnutý rybou. Máme 50 kg skopexu, 50 kg vtáčieho zobu a 50 kg ryby. Ešte vezieme 30 kg suchých zmesí.
Prejazd bieloruských hraníc
Stále stojíme na poľsko – bieloruských hraniciach. Depresia narastá, aj ženské tu chodia škaredé. Po niekoľkohodinovom státí od nás začína polícia vymáhať nejaké peniaze na údajnú „ekológiu“, už aj to slovo im musí byť cudzie. „Boh vie, čo budú chcieť colníci, ku ktorým sa neustále približujeme s narastajúcou hrôzou.“ Behajú tu okolo nás celé svorky rôzne zúbožených a poranených psov a vyzerá to, že sú lepšie organizovaní a slušnejší k sebe než ľudská svorka. Stojíme vlastne vo veľkej kope odpadkov, nevieme prečo, ale vždy prídu nejakí chlapi a obe naše autá tlačia dopredu k hraniciam. To všetko prebieha za neustáleho vykladania, nakladania, prenášania vecí z áut. Okolo nás je vidieť, aká nervozita panuje u týchto ľudí – pašerákov. Sme asi jediní, kto nič nepašuje. Vchádzame do colného pásma. Poľský colník nás obral o 2 pivá, bieloruský šejdíř nás odrbal sprosto o 50 EUR a 3 pivá a všetky ideály o ľuďoch. Naozaj krajina neobmedzených možností. Ďalších 36 EUR za tranzit Bieloruska. Pripadá mi to, akoby nám videli do peňaženiek a chceli z nás vysať všetky peniaze, kým sa dostaneme do Moskvy.
Bielorusko
Konečne odchádzame z bieloruských hraníc. Cesta do Moskvy prebieha bez väčších problémov a v peňaženke nám predsa len niečo zostalo. V Breste si ideme vymeniť bieloruské peniaze. Pred bankou prestala Jardovi fungovať kamera. Pekne to všetko začína. Jarda je zdrvený, nemá chuť žiť, nakoniec to bola len vybitá batéria, sláva, ideme ďalej, cesta ubieha, nálada sa zlepšuje, ani 2000 km pred nami nám nevadí. Popri ceste sa začínajú objavovať domorodci s nazbieranými hubami. Nádhera, samé křemenáče a pravé hríby v takom množstve, že nám prechádza zrak. Kamera je opravená, ale pod sedadlom a tri Zubre na kraji lesa nám miznú v nedohľadne. Škoda, bolo to fascinujúce. Preberáme zážitok so Zubrami a ručička tachometra prekračuje stanovenú rýchlosť. Už stojíme a zvonku sa ozýva: „adin a ftaroi samnoi“. Pokuta nie je veľká, našich 150 Kč. Na každej našej zastávke likvidujeme pečený bôčik s plnkou, už aby sme ho dojedli, bol vynikajúci, ale bolo ho veľa. Takže začíname ochutnávať rôzne špeciality, napriek značným obavám o peniaze je cena všetkého tovaru neuveriteľne nízka, polievka s pelmeni a mäso s opekanými zemiakmi plus pitie a káva pre tri osoby 150 Kč. Musím dodať, že taká nízka cena nebola na úkor kvality. Odchádzame z tejto reštaurácie a vybiehajúca čašníčka nám dáva znamenie, aby sme stáli, čo je zas za malér? Všetko v poriadku, len som tam zabudol tento denník, veľmi Vám ďakujem, čašníčka. Už nebola ani taká škaredá. Ďalšia ochutnávka, pirožky s kapustou a zemiakovou kašou, opäť vynikajúce. Po trojhodinovom spánku pri kraji cesty o 4:30 pokračujeme smer Moskva.
Konečne Rusko
Konečne hranice Ruska, stojíme na prechode z Bieloruska do Ruska a Dima vybavuje všetky papiere. Pri konverzácii s dvojicou z Alma Aty nás vyrušuje Dima a odvádza nás k colníkom, aby si nás náležite prezreli. Vyrážame na posledný úsek do Moskvy. Keď sa ponáhľame, rybia tržnica pri okraji cesty nás nenechá pokračovať ďalej. Prezeráme veľké množstvo údených rýb, všetkých možných druhov a veľkostí, pár záberov na kameru a pokračujeme ďalej smer Moskva. Jazda Moskvou predstavovala obrovský zhluk áut od typov dávno vojnových po najnovšie Mercedesy. Mierime konečne na vytúžený Volgograd vzdialený posledných 1000 km. Táto cesta dlhá 1000 km je ako naše cesty 3. triedy. Po prejdení 30 km po tejto ceste sme usúdili, že Jára so svojimi 60 000 km najazdenými nie je schopný dobre dodržať časový harmonogram, takže šoférujeme s Dimom bez striedania. Jazda po tejto ceste obnáša veľké riziko a nebezpečenstvo a je potrebných dosť skúseností. Po ďalších niekoľkých zastávkach a okukovaní miestnych krásavíc sa konečne blížime k Volgogradu. Aj po 2000 km si to Formánek rozmyslel a ide ako má. Dovtedy nechcel ísť na plný výkon motora. Šťastie, že si to rozmyslel, lebo na tento posledný úsek cesty je potrebná každá konská sila vytlačená z motora. Jedna z výhod tejto krajiny sú nízke ceny pohonných hmôt, nafta 6.90,- a benzín 9.10,- o tom sa nám bude snívať.
Jazda autom v Rusku
Ešte sa musím zmieniť o jednom nebezpečenstve trasy Moskva, Volgograd. Veľká väčšina áut v čase súmraku a tmy vôbec nesvieti, mňa to privádzalo priamo k zúfalstvu a nepríčetnosti. Keď si predstavíte kolóny áut idúce proti sebe rýchlosťou cez 100 km/h, keď sa všetci navzájom predbiehajú za úplnej tmy, je to desivé. Bezohľadnosť vodičov voči druhým a zlý technický stav vozidiel je do neba volajúci. Jazda v tomto čase je čistá ruská ruleta. A je to tu. Volgograd 22.8. 24:00 h. Prešli sme 3000 km s časovým posunom 2 h, s niekoľkými málo prestávkami, takže unavení ako kone a šťastní ako blchy sme dorazili do našej rybárskej oblasti. Už ako chlapec som si predstavoval rybolov na Volge a Done a nikdy by mi nenapadlo, že sen sa zmení na skutočnosť. Mám 42 rokov, som obyčajný chlapec z dediny, teraz tu stojím a pozerám sa na vysnívanú Volgu. Je obrovská a krásna. Tečú mi slzy, ale nehanbím sa za to. Ďakujem svojej žene, že som túto dobrodružnú výpravu mohol podniknúť.
Volgograd
Sobota 23.8. vstávame o 11:00 h, raňajky, zoznámenie s Dimovou mamou, dohodnuté vybavené. Sobota patrí prehliadke a čiastočnému poznaniu mesta. Už po niekoľkých hodinách v tomto krásnom meste musím prehodnotiť svoje myslenie o zaostalosti tejto krajiny. Jedny z prvých krokov nás vedú na miestny kopec Mamajev Kurgan, nazvaný po Čingischánovi. Údajne tu sedel a zhliadal na svoje vojská dobývajúce Volgograd. Na tomto kopci je tiež veľký pamätník padlých, venovaný obrancom Volgogradu za 2. sv. vojny. Dve kytičky a chvíľka úctivého ticha vyjadruje našu úctu k týmto hrdinom. Deň končí dobrou večerou u Dimovej mamy a ideme spať s plánom zajtra ísť k jazeru menom Cemla. Ranné prípravy trvajú dlhšie, takže vyrážame z Volgogradu okolo 10 h. Po prejdení 100 km prichádzame k obrovskej vodnej ploche, je to nádhera. Od miestnych rybárov, chodcov a všetkých ostatných ťaháme informácie o rybách. Pri zmienke o púšťaní rýb späť nás majú za bláznov. Po zvyšok dňa obchádzame jazero a stále nevieme, kde budú stáť naše bivaky. Deň končí a ešte nás čaká schôdzka s Dimovým spolužiakom Igorom, ktorého sme stretli na trajekte cez Volgu. Je to rybár a zatiaľ nám podal najpresvedčivejšie informácie. Dohodli sme sa, že zajtra pôjdeme na Igorom odporúčanú lokalitu. V pondelok ráno musíme vymeniť peniaze na cestu, vybaviť povolenku a nakúpiť niekoľko posledných vecí na náš pobyt pri vode. Na pol desiatu máme dohodnutú schôdzku na miestnych úradoch pre povolenky. Samozrejme povolenky môže zariadiť len náčelník stanice a ten tu nie je. Nakoniec nás Dima odváža k svojej babičke, aby sme pripravili všetky veci na cestu vrátane áut, a že povolenky vybaví on sám.
Všetko je pripravené, čakáme v aute, Dima nikde. Od nášho odchodu z domu je to šiesty deň a ešte sme nenamočili prút, ide nám to už na nervy. Mimochodom u Dimovej mamy sme s Jardom spali v manželských posteliach pod jednou dekou, nebolo to jednoduché. Ako normálni chlapi sme tu okukovali miestne krásavice. Jednoznačne vedú slovanky. Dima stále nikde. Nerád si to pripúšťam, ale musíme počítať s najhorším, stať sa môže všetko. Neustále tu panuje veľká byrokracia a korupcia. Teraz mi Jarda pripomína, aby som sa zmienil o našej obave otvoriť strešné nosiče, kde máme uložené naše poklady, prúty, navijaky a ja aj hlásiče. Necesta 3000 km dlhá sa na nich určite podpísala. Dohodli sme sa, že to skontrolujeme až na mieste, opäť ruská ruleta. Na môj vkus ju tu hráme až príliš často, respektíve neustále. Máme pred sebou zhruba 400 km a miesto budeme hľadať. Schyľuje sa k dažďu a búrke, Dima stále nikde. Obe naše autá dostali poriadne zabrať, ako sme neverili, že dôjdeme sem, tak späť sa to zdá nemysliteľné. Ešte že Jarda má novú rybársku tašku s trochou miesta aspoň na spätné zrkadlo zo svojho auta, aby mu aspoň niečo zostalo na pamiatku. Čápa od smiechu trafí. Čakáme na Dimu a plánujeme stratégiu rybolovu. Z ničoho nič Jarda dodáva: „čo to vôbec plánujeme, ešte nemáme povolenky a nikde nie je napísané, že nám ich musia vydať“. Náš tip - ubytovanie Lipno.
Jazero Cemla
Konečne je tu Dima, všetko je pripravené. Vyrážame na jazero Cemla. Po prejdení 150 km naberáme miestneho šéfa rybárskeho spolku, ktorý nám ukáže miesto, kde by sme mohli rybárčiť. Je 17:00 a vyrážame od šéfa rybárov k vode. Nastupuje do auta, akoby to miesto bolo vzdialené len 5 km, v papučiach a tričku. 20 km po ceste a potom odbočujeme do stepi, už tam asi budeme, hovoríme si. Ideme po prašnej stepnej ceste, pre prach nevidíme jeden druhého, asi 50 km rýchlosťou. Znenazdania nás sprava priamo stepou predbieha Kamaz asi 80 km rýchlosťou. V kabíne Kamazu sedia dvaja vodiči úplne čierni od prachu, vidno im len zuby, ako sa na nás ceria. Táto cesta stepou je dlhá 100 km. Prvý pohľad na vodu je fascinujúci, obrovská vodná plocha, nevidno druhý breh. Začína sa stmievať, staviame bivaky, hotoví sme až za úplnej tmy. Našu túžbu po rybolove nemôžu zmeniť ani obrovské kŕdle útočiacich komárov, sme jeden pupenec, ideme spať, ráno začneme.
Ľaháme do bivaku s očakávaním sladkého spánku, keď asi po hodine nás budí obrovská rana, vzdialená niekoľko desiatok metrov od nás. Nevieme, čo sa deje, dá sa povedať, že tu okolo nás na desiatky kilometrov nemá nikto byť. Znenazdania záblesk na vode a ďalšia ohlušujúca rana, už vieme, miestni pytliaci – brakaniéry. Lovia ryby dynamitom. Nálada je opäť na bode mrazu, čakáme s Járom na rozvidnenie a rýchlo na čln, echolot a ideme hľadať. Ďalšia rana po pás. Sme asi 200 m od brehu, hĺbka 1,5 m, žiadne koryto, žiadna hrana. Skúšame to asi ešte 500 m od brehu, všade rovnaké, nakoniec umiestňujeme bóje asi 200 m od brehu. Zakŕmime a nahadzujeme štýlom 100 m do vody a potom náhod. Vieme, že miesto je zlé. Schyľuje sa k večeru, všade veľa komárov a všelijakého hmyzu. Večerné prehadzovanie prútov je očistec. Vyzlečení donaha, obalení komármi prehadzujeme. Už vieme, že zajtra ráno budeme baliť.
Odchod na Don
Ráno balíme a odchádzame za ďalším Dimovým kamarátom na Don. Tu zisťujeme, že žiadne povolenky nepotrebujeme, že smieme chytať na desať prútov po jednom háčiku bez povolenky. Večer nás Dimov kamarát Sergej odváža na sútok Donu s Bistrou. Pekná rieka asi 80 m široká, hĺbka asi od 1 m - 10 m, snáď to bude to pravé. Vzápätí nám Sergej oznamuje, že ryby tu sú, lenže miestny porybný ich chodí chytať dynamitom. Znechutení odchádzame priamo na sútok týchto riek. Opäť staviame bivaky za úplnej tmy. Už pri stavaní bivaku počujeme miestneho kráľa vody – sumca. Sumce tu vyvádzajú ako pominuté, naslepo nahadzujeme.
Ráno sa pôjdeme pozrieť na vodu s echolotom. Po rannej obhliadke dna umiestňujeme bóje do vzdialenosti asi 40 m od brehu v hĺbke 3,5 m. Sergej nám sľúbil motor a čln, aby sme mohli vyraziť na sumce. Počas dňa sa nič zvláštne nedeje, varíme, napchávame sa miestnymi melónmi a skúšame pri brehu chytať nástražné rybičky. Pri tom pozorujeme množstvo hadov vo vode. Dima nám oznamuje, že sú niečo ako užovky, ktoré len štípu, a niektoré sú miestne jedovaté zmije. Je ich tu veľa. Tunajšie ryby sú značne odolné a plaché. Napriek celodennému snaženiu sa nám podarilo chytiť pár 10 cm pleskáčov, inak vôbec nič. Večer odchádzame s Dimom na gumáku s echolotom a vábničkou skúsiť sumce. Po trojhodinovom výjazde sa vraciame naprázdno. Ako je to možné, všade okolo nás sumce pukajú a žiadny sa nedal prehovoriť na našu nástrahu.
Ráno nás čaká veľké prekvapenie, všetky nahodené prúty máme stiahnuté po prúde doľava, na hladine rieky pláva veľké množstvo neporiadku, konáre, trstina a riasy z dna. Nevieme, ako je to možné, hate tu nie sú a nikde nepršalo, je to záhada. Cez deň rieka čistá a v noci hrozný neporiadok. Po niekoľkých nociach takto strávených večným prehadzovaním zisťujeme príčinu týchto nečistôt, na hornom toku Bistrej sa prevádzkuje tu obľúbený lov rýb dynamitom. Opäť sme znechutení, zároveň tiež zisťujeme, že tu je hlavným účelom dostať rybu z vody, jedno akým spôsobom. Kam dovidíme, sú natiahnuté siete a šnúry, medzi tým jazdia ďalší rybári so sieťami. Rieka je vlastne od jari do zimy zašnurovaná a zatiahnutá. Ryba je tu hnaná šialeným spôsobom celoročne. Všade okolo nás leží množstvo odpadkov. Dima tvrdí, že sem z ďalekého okolia chodieva oddychovať veľké množstvo ľudí. Veľmi tomu neveríme, veď sme na desiatky kilometrov od civilizácie. Víkend nás presvedčil, že Dima mal pravdu, ešte teraz z toho máme s Jardom nočnú moru, ale to preskakujem udalosti, to ešte príde.
Štvrtok
Je štvrtok ráno a opäť rozmotávame naše montáže z obrovskej kopy nánosov. Nevieme prečo, ale vyzerá to, že všetky zmije si dali rande pri našom vstupe do vody. Nie je to veľmi pekný pohľad, klbko hemžiacich sa hadov na mieste, kadiaľ vstupujeme do vody. Jarda sa prestal kúpať a vodu na umývanie si ohrieva v hrnci, v ktorom varíme cestoviny. Vedľa nás rybárčia chlapi z Moskvy, celkom sme sa s nimi spriatelili. Prichádza Dima s dobrou správou, dnes bude loďka s motorom, vyrazíme na sumíky. Mimochodom ešte vo Volgograde mi vyskočila platnička pri vyberaní vreca s boilies z auta a spotreboval som všetok algifen, čo sme mali so sebou. Celodenné prípravy na sumíky nám priblížili večer. Ešte sme stihli zohnať iný motor do lode, lebo prvý vynechával, a ideme proti prúdu Donu za hlasitého pukania sumcov a približujúcej sa tmy. Po prejdení 10 km, keď som po celú cestu počul nepravidelný chod motora, zrazu motor škytol a zhasol nadobro uprostred rieky, tmy a veľkých sumcov. Žiadny zle, hovorím si. Sme 10 km ďaleko proti prúdu rieky a tá nás pomaly unesie k nášmu táboru a my budeme mať dosť času na náš lov sumíkov. Zložiť prúty, nasadiť nástrahy a pripraviť echolot je dielo okamihu.
Prvé špliechnutie vábničkou ma vrátilo späť do reality, sme na veľkom plechovom člne a rezonancia po špliechnutí bola taká veľká, že musela zahnať všetky ryby ďaleko od nás. Skúšam to inak, až po veľkom vyklonení za záď lode, keď mám madlo motora vrážané do krížov, by to mohlo konečne fungovať. Môžeme vyraziť, oznamujem Dimovi. Vyrážame a zospodu rieky k nám dolieha zvuk revúceho lodného motora. Je jasné, že zospodu sa k nám blíži loď. „Ešte do nás trafí,“ hovorím Dimovi. Sme uprostred rieky a v tme, rozsvietim čelovku a dávam signál približujúcej sa lodi, ktorá sa rúti tmou bez svetiel. Po prežitom strachu zo zrážky loď zastavuje pod nami a z lode sa ozýva rusky hovoriaci muž „ste to vy, Dimo“? „Dada“ odpovedá Dimo. Pýtam sa Dimu, čo to znamená, odpovedá bez známky vzrušenia, naťahujú siete a budú splavovať. „To si robí srandu!“, hovorím si. Nerobí, ďalšia nádej na úlovok mizne v nedohľadne, nechávame sa splavovať riekou za natiahnutou sieťou až do nášho tábora a ideme spať.
Víkendová nočná mora
Ďalšia pokojná noc bez jediného záberu a my sa prebúdzame zo spánku do piatkového dňa. Noci sú tu veľmi chladné, teplota padá dosť k nule. Cez deň dosahujú teploty cez 30 °C, varíme raňajky a prichádza auto s výletníkmi. Sú to dva páry starších ľudí, stavajú si svoje stany kúsok za nami, za neustáleho zamykania a odomykania auta diaľkovým ovládačom, keď výstražné signály revú neustále na celý úsek Donu. Zbiehajú sa obrovské kvantá výletníkov. S Jardom na seba pozeráme ako vytržení. Zvyšok piatku, soboty a nedele bol pre nás očistec. Z každého auta sa ozývala iná muzika na plný výkon reproduktorov. Búchanie dverí, strieľanie svetlíc a obrovský rev všetkých zúčastnených, ešte nesmiem zabudnúť na jednu poriadnu bitku dvoch zliatych ruských dám. V jednu chvíľu sedí Jarda pri kroví a tečú mu skutočné slzy, nie sú to slzy šťastia. V nedeľu všetci odchádzajú a my zostávame sami na brehu vo veľkom množstve odpadkov, očistených rýb a smradľavých zvyškov po varení. Všade, kam sa pozrieme, sú hnedé kôpky s bielou čiapkou – toaletný papier.
Dima už druhý deň štrajkuje v rybárčení, ani prúty nenahadzuje. Dohadujeme sa s Jardom, že sa presťahujeme na ostrovček uprostred rieky, ktorý je vlastne bodom, kde sa zlieva Don s Bistrou. Máme požičaný čln od Sergeja. Dima pôjde na 30 km vzdialené jazero a bude to skúšať tam. Kde sa ozvú ryby, tam pôjdeme všetci. Začíname s Jardom sťahovať veci na ostrov. Dorážame s poslednou várkou vecí k brehu. Prvá vec, ktorú vyberáme z lode, je sekera, samozrejme vykĺzne z ruky a špičkou ostria padá na Sergejov gumový čln. Diera cez 30 cm dlhá, to zalepiť nepôjde. Stojíme vedľa seba a s hrôzou v očiach na seba pozeráme. Uprostred rieky, respektíve dvoch riek, na ostrove bez člna, medzi veľkým množstvom hadov. Je ich tu naozaj veľa. Ja z nich mám tiež hrôzu, ale Jarda ako pri ovčích kiahňach, ani s veľkým premáhaním si neviem predstaviť, ako budem plávať cez 200 m širokú rieku medzi hadmi. Za celý ten čas, čo sme tu strávili, miestnych niekoľko desiatok možno stoviek rybárov vytiahlo len niekoľko pleskáčov. Príprava týchto rýb je tu jednoduchá. Z háčika letí rovno na panvicu alebo do udiarne bez kuchania a čistenia šupín. Jardovi bola niekoľkokrát ponúknutá miestna špecialita: polievka ucha z rýb. Neviem, prečo ju neochutnal. Pri návšteve Sergeja a jeho kamarátov jeden z nich, ten najstarší, keď uvidel naše stojany a prúty v nich, priskočil k jednému stojanu, chytil ho po stranách a robil, že strieľa z protilietadlového guľometu. Potom nám tento starý muž povedal, že u nich ani v nemocnici nemajú také čisté a žiarivé veci, ako sú naše stojany. Na druhý deň nám Sergej povedal, že ten starý muž celú noc len sedel, mlčal a dumal nad tým, čo videl.
Po víkende
Je pondelok popoludní, sme s Jardom sami na ostrovčeku, bivaky sme natlačili vedľa seba a stojany máme vo vode. Viac miesta tu nie je, prvé nahodenie a už visíme. Zisťujeme, že máme pred sebou 20 m ďaleko natiahnutú sieť asi 60 m dlhú. Po veľkom boji ju spoločne vyťahujeme z vody. Je vidieť, že ju tu niekto nechal a že ju nepoužíva, je celá potrhaná a je v nej jeden mŕtvy pleskáč. Párkrát prehadzujeme celé lovište a zisťujeme, že teraz sa snáď už dá chytať. Schyľuje sa k večeru a my túžobne čakáme na záber. Namiesto záberu prechádza motorový čln s miestnymi rybármi a 10 m od našich nahodených prútov kotví a začínajú tu prezerať natiahnuté šnúry a vrše.
Máme toho dosť a navyše nám telefonuje Dima z Volgogradu, že hlásia na noc veľkú búrku a krupobitie. Zaisťujeme znovu oba bivaky, upratujeme všetky veci a hľadáme miesto pre našu prípadnú evakuáciu pred veľkou vodou. Týchto skúseností máme z domu až dosť. Ďalšia návšteva hada, začínajú byť dosť dotieravé, až po niekoľkonásobnom robení hluku, dupaní a všelijakom zastrašovaní had – zmija odpláva, asi po ostatných. Bojíme sa siahnuť do tašky, do spacákov, do topánok bez predchádzajúcej prehliadky, v noci po nás neustále niečo lezie. To všetko by sa dalo prekonať, ale vyrabované rieky a beznádej tejto situácie nás doráža. Búrka neprišla. Už niekoľko dní ma bolí pravá oblička. Algifen, ktorý som si na túto príležitosť vzal, som už použil na bolesť chrbta. Dnes v noci som močil krv, ráno mi je z bolestí zle od žalúdka. Ideme opäť baliť a zmizneme z týchto vydrancovaných vôd. Všetky moje ilúzie a sny z detstva sú preč. Odvážame na niekoľkokrát svoje veci z ostrovčeka a pôjdeme na jazero, kde Dima nechal zakŕmiť, „snáď to Sergej zakŕmil“. Odchádzame od Donu a Jarda sa ide rozlúčiť s jedným miestnym starým rybárom, dozvedá sa, že rybárčenie na udicu je tu zlé, jedine elektrinou, sieťami alebo dynamitom. Znechutene odchádza preč. Odchádzame od Donu a vieme, že sem sa už nikdy nevrátime, príroda je tu krásna, ale nikto tu nerešpektuje tú trošku zákonov, ktorá tu je.
Prišiel po nás Sergej a odchádzame na spomínané jazero bez všetkých ilúzií. Po prejdení 50 km stepou prichádzame k umelo vytvorenému rybníku, zhruba 5 ha veľkému. Prvý príchod k vode a aj tu nájdené staré zcuchané siete vo vode aj na brehu. Vôbec sa mi nechce znovu stavať stojan a nahadzovať, som rozhodnutý už nechytat. Nakoniec mi to nedá a nahadzujem tiež. Nad ránom má Jarda prvého padáka za celý čas nášho pobytu v Rusku. Je to karas, naša prvá ryba. Ďalší stratený záber vyzerá konečne na prvého nášho rusa - sazana. Blíži sa večer, citeľne sa ochladzuje a ešte začína pršať. Prehadzujeme montáže a ja vyrážam na vzdialený kopec naháňať signál, aby som mohol poslať správu Dimovi, čo všetko potrebujeme za zásoby. V polovici rozpísanej správy, v daždi a ďaleko na kopci za úplnej tmy počujem Jardov rev. Nechám všetko a rútiam sa z kopca k Jardovi. „Čo sa deje?!“. Je to tu, prvý rus na udici a pri brehu, beriem podberák a v nohaviciach skáčem do vody podobrať tak dlho očakávaného krásavca. Prvé dohady, je to kapor alebo sazan, svetlo čelovky ukazuje sazana 85 cm 8 kg s chvostovou plutvou ako tanier.
Pokračujeme v chytaní
Do rána už len pár malých pískancov, inak nič. Stále prší, ochladzuje sa. Už sme dlho sami, začína sa prejavovať ponorková choroba. Každý deň sa zamykám aspoň na dve hodiny do auta, aby som si mohol v pokoji čítať. Aj tie dve hodiny sú pre ukecaného Jarda veľa. Obchádza auto a hovorí na mňa cez zatiahnuté okná. Chce, aby som mu prečítal, čo som napísal. Po prísľube, že aspoň dve hodiny denne bude mlčať, som ochotný čítať tento denník. Večer sme sa k čítaniu nedostali, a tak začínam čítať po rannom prehadzovaní prútov a rannej káve. Aj tak prší, ležíme v spacákoch a ja čítam. Dostal som sa s čítaním skoro do konca. A je to tu, dopadlo to tak, že po trojročnej známosti, keď sme spolu už niečo prežili, tu ležíme a posledných pár viet som nebol schopný prečítať, lebo reveeme ako malí chlapci. Mám zákaz znovu čítať, vraj až doma.
Prší, zima ako v Rusku, v ranných hodinách ťahám asi 3 kg kapríka. Počas dňa sa čoraz viac ochladzuje. V bivaku si kúrime varičom, popoludňajšie zakŕmenie prebieha za silného vetra. Jarda vychádza na gumáku a stráca jedno veslo. Vietor ho strčil na druhú stranu jazera. Zdesene sa pozerám, čo robí, čln má na chrbte a už zdoláva stepnú farebnosť. On snáď nevie, že ho čaká nejakých 15 km pochodu stepou, kým sa dostane na druhú stranu. Očakávam jeho príchod niekedy nad ránom. Nakoniec sa mu podarilo prejsť na najužšom mieste a prišiel asi za dve hodiny, zničený psychicky aj fyzicky.
Zima ako v Rusku
Stále sa ochladzuje, v noci som zazrel poletujúci sneh, ryby úplne stratili záujem o potravu. Sme zdraví, sme v poriadku, ale rybárskeho šťastia sme zatiaľ veľa nepobrali. Neustále preberáme celý náš pobyt v Rusku. Stretli sme tu mnoho slušných a dobrých ľudí, dá sa povedať, že len tých dobrých, ale podmienky, chudoba, v ktorých žijú, ich nútia k činom, ktoré my nie sme schopní pochopiť. Zákony nikto nedodržiava a tí, ktorí by mali dohliadať na ich dodržiavanie, sú do jedného úplatní. Tešíme sa obaja domov, Jarda už o ničom inom nehovorí než o Marte. Ešte nám zostáva pár dní, tak sme sa dohodli bojovať až do konca. Obaja sa navzájom upokojujeme, že po návrate domov z tejto výpravy si naozaj vychutnáme rybárčenie u nás. Pri stálom ochladzovaní klesla voda počas 24 hodín z 23 °C na 14 °C. Ráno strieda večer, sme stále zalezlí v bivaku, mám hrôzu z nočných záberov. Okolo nás sa sťahujú miestni rybári. Máme obavu zo sietí a dynamitu. Sme čoraz viac unavení a hlavne už nám chýba rybársky elán, sme rozhodnutí zajtra ráno zbaliť a tým ukončiť náš rybolov v ruských vodách. Posledná noc na prúte. Vstávame, balíme a vôbec nás nemrzí, že náš pobyt tu končí. Mali sme smolu, alebo je to všetko inak než z rozprávania. Uznávam, že pripraviť takú výpravu obnáša oveľa viac znalostí miestneho terénu a pomerov.
Večer prichádzame k Dimovej mame do Volgogradu, sme unavení a hladní. Bohatá a dobrá večera a ideme na ruskú zmrzlinu. Čas odchodu z Volgogradu domov je stanovený na pondelok ráno. Nedeľu venujeme príprave na cestu späť a prehliadke mesta. Pri návšteve múzea z 2. sv. vojny sme stretli prvých cudzincov za celý náš pobyt. Bol to zájazd dôchodcov z Ameriky. Jeden z týchto Američanov len tak na výlet do Volgogradu nezabudne. Stretli sme ho na miestnych toaletách, ako tam behá z kabínky do kabínky a zúfalo s očami navrch hlavy volá „please papier please papier“. Bolo nám ho ľúto, ale ako to dopadlo, nevieme.
Cesta domov
V pondelok ráno o 5:30 štartujeme a vyrážame na spiatočnú cestu. Trasou Volgograd – Moskva, 1050 km sme prešli za 11 h. Malá prehliadka Moskvy, pár fotiek pri kremeľskom múre a po menšej oprave kapríka vyrážame na ďalších 1000 km z Moskvy do Brestu. V utorok ráno sme v Breste. Cestou do Brestu sme oboma autami trafili pri rýchlosti 120 km/h na ceste ležiacu ovcu alebo psa. V tej chvíli som si myslel, že nám to rozpolí autá. Máme perfektný čas, tak si môžeme dopriať obed a ponáhľame sa na bielorusko – poľskú colnicu. To, čo sme zažili počas celého nášho pobytu, rámus, svetlice, dynamit, kopy odpadkov, hady, prasknutý čln, vyrabované rieky, nie je nič proti tomu, čo nás čakalo tu. Po zaradení do radu čakajúcich áut a zistení, že tu čakajú už druhý deň, k nám prichádza Golf a z neho vyzerajúci gauner nám ponúka, že nás za 100 EUR jedno auto prevezie k colnici. Znechutene odmietame.
Po uplynutí niekoľkých hodín k nám prichádza colník so sdelením, že stojím v zlej fronte a že chce vidieť naše víza. Po nahliadnutí do našich víz nám po rusky hovorí „vízum máte do 18.9. a je len 16.9., ešte máte dva dni“. „Cúvnite a zaraďte sa na koniec druhej fronty“, ktorá je niekoľko km dlhá. Až teraz chápeme, že ten gauner v Golfe a colníci sú dohodnutí. Je všetko jasné, ďalej sa nedostaneme. Dima nám oznamuje, že keď zaplatíme, môžeme ísť hneď do Poľska. Odmietame tu tú bandu zavšivavených darebákov živiť. Popritom nás neustále predbiehajú iné autá. Ohľaduplnosť a slušnosť voči inej osobe sa tu považuje za slabosť, panuje tu obrovská korupcia a ľudia sa tu merajú podľa auta a kabátov. Odchádzame na inú colnicu, 1 km jazdy a už nás zastavuje polícia, sme rozhodnutí už im nedat ani šup. Dimu to stojí vodičák, vracia sa k autu a hovorí „to nevadí, mám ešte 3“. Namiesto vodičáku mu vystavili nejaký papier, ktorým sa preukazuje na ďalších dvoch kilometroch, keď nás zastavuje iná polícia s vidinou úplatku. Iná colnica, ale situácia úplne rovnaká ako pri tej minulej. Stojíme od utorka 10:00 a je streda 16:00.
Popošli sme nejakých 500 m a stále nás čaká 2,5 km fronty. Práve teraz pozorujem dvoch colníkov, ako s nasadenými kuklami a samopalmi prechádzajú medzi autami, je to ako v zlom ruskom filme. Stojíme tu už viac ako 20 hodín a nikde žiadne WC, stánky s občerstvením, nič, len kopy výkalov a odpadkov. Predbieha ma auto sprava a vystupuje z neho 40-ročná žena a pýta sa ma, či by som ju nepustil pred seba. Bez ostychu jej hovorím, že nie. Po chvíli ma to začína mrzieť, začínam sa správať ako oni a to som tu chvíľu. Čakáme na to, aby nás pustili domov. Ešte to chvíľu potrvá, musíme si vypiť svoj pohár až do dna, sami sme si ho naliali. Zatiaľ čo píšem, posúvame sa a v zrkadle vidím, ako sa Jarda pretláča kapríkom s nejakým Bielorusom o miesto. Kov na kov, plasty sa ohýbajú. Pripravujem si mačetu, čo mám vedľa sedadla, nedošlo na ňu..
Dima na nás máva, máme ísť dopredu. Štartujeme a ideme v protismere k colníkovi na hranici. Prichádzame k colníkovi a ten nás vracia späť. Cúvame späť a naše staré miesta sú obsadené. Nepochopiteľné správanie colníkov, keď nás rázne volá dopredu a potom nás vracia ďaleko späť, nás už nemôže vyviesť z miery. Dá sa tu očakávať úplne všetko. Stojíme nejakých 100 m od hranice a vôbec nie je isté, či tadiaľ prejdeme? Konečne, po dvojitom vysťahovaní a nasťahovaní všetkých vecí do áut, vchádzame do Poľska. Tri hodiny spánku pri Wroclavi a víta nás pár rozospatých colníkov, keď mávnutím ruky znamená len voľný vjazd do ČR, ale aspoň pre mňa aj vjazd do civilizovaného sveta.
Litoměřice 18.10. Konečný stav tachometra po príchode je 106930 km. Najazdili sme 9840 km, sme bohatší o množstvo nezabudnuteľných zážitkov a vieme, že na každodenné starosti a problémy, s ktorými sa potýkame v bežnom živote, budeme nazerať s istým nadhľadom. Končím túto svoju životnú epizódu a idem si konečne zachytať kapry na Labe.
Václav Záhorka a Jaroslav Kučera
Vojtěch Přikryl: Keďže tento neuveriteľný príbeh nejde skrátiť a obsahovo natlačiť na pár riadkov so všetkými zážitkami, ktoré títo ľudia zažili, rozhodol som sa s malou mierou prepísať ich denník a nechať všetko tak, ako autori cítili. Ak Vás článok zaujme a ja pevne verím, že áno, pochopíte, prečo som tak urobil.
