Dalmatín na kolienko
Hovorí sa, že pes je najlepším priateľom človeka. Nech je tak, vedie k tomu mnoho indícií. Avšak brať si so sebou psa na ryby sa v konečnom dôsledku občas nemusí javiť ako dobrý nápad.
Jedno sobotné ráno som šiel s kolegom na ryby. Prišli sme k rieke, každý s jedným feederovým prútom a zámerne sme zvolili miesto, ktoré príliš veľa rybárov nenavštevuje. Chceli sme si pôvodne zachytať karasov, pleskáče a plotice, o kapre nám v tej chvíli veľmi nešlo. Navyše ten zvolený „flek“ nebol na lov kaprov príliš ideálny. Nahodili sme a dúfali, že si užijeme rybárčenie, ale aj pokoj, ktorý v ten okamih ranným slnkom ožiarený breh ponúkal. Lenže všetko bolo inak.
Na príjazdovej ceste zastavilo auto. Z neho vystúpil človek oblečený v rybárskom odeve a v „čiernobielom fľakatom kožuchu“ dalmatín. Pes, evidentne rád, že už je z auta preč, nás v trysku poctil svojou návštevou. Počas sekundy stihol kolegovi zhodiť prút z vidličiek, prevrátiť vedro s kŕmením a mne rozliať práve otvorenú kolu. Nič proti psom. Tento navyše nevzbudzoval hrôzu, ale robiť chaos a prehrabávať sa v našich veciach bral zrejme ako spestrenie všedného dňa. Proste – bolo po pokoji. Majiteľ psa, ovenčený puzdrom na prúty, veľkou koženou taškou a kresielkom, sa pomaly blížil k nám márne volajúc na psa, aby sa láskavo dostavil k jeho končatine.
Dalmatín ho úplne ignoroval, pretože práve prejavil záujem o moju desiatu. „Hej, zmizni“, odporučil som psovi a desiatu zavesil na ker. Čokel mi za moje (podľa neho zrejme nehorázne nevhodné) „odporúčanie“ prevrátil misku s červami. To už naštvalo aj inak pokojného kolegu. Zavolal na rybára, nech si psa privolá k sebe a láskavo si ho postráži. Úprimne som očakával niečo ako ospravedlnenie (teda od rybára...), prísľub, že sa to už nestane, a razantný pokus o skrotenie toho fľakatého diabla. Naivný omyl. Rybár kolegovi dosť hrubým spôsobom odporučil, aby mu ústami urobil radosť v jeho konečníku. Samozrejme – povedal to trochu inak. Zbohom pokojné rybárčenie.
Rybár sa utáboril asi desať metrov od nás. Pes pobehoval okolo pána, ktorý práve chystal rybársku výbavu. Rybár do brehu zapichol štyri vidličky, rozmiešal kŕmidlovú zmes a z tašky vytiahol misku plnú uvarených kolienok. Potom do zeme zapichol akúsi trubku s hrotom. Do trubky vložil prút, ktorý v tom okamihu trčal takmer kolmo k nebu. Asi meter nad zemou sa v tej chvíli na jeho vlasci hojdalo kŕmidlo a pod ním dva dlhé nadväzce s háčikmi. Rybár si týmto obvyklým spôsobom uľahčoval naplnenie kŕmidla a inštaláciu nástrah. Do kŕmidla natlačil namiešanú zmes. Potom uchopil prvý nadväzec a dal na háčik kolienko.
Prvý nadväzec potom pustil a chopil sa toho druhého. Ten prvý nadväzec sa potom pod kŕmidlom hojdal zo strany na stranu ako malé kyvadlo. V okamihu, keď rybár nastražoval kolienko aj na druhý háčik, si jeho pes všimol toho prvého, hojdajúceho sa nadväzca. Cestovina na háčiku ho zrejme mocne priťahovala, a tak neodolal – chňapol po nej. Čo sa vzápätí odohralo, by azda ani vo sne nenapadlo ani toho najlepšieho scenáristu s tou najbujnejšou fantáziou. O prípadnom zrežírovaní takej situácie ani nehovoriac. Pes skočil po kolienku v momente, keď jeho pán napichoval ďalšiu nástrahu na háčik druhého nadväzca. Dalmatín sa zľakol, nečakajúc „ohnutý drôt“ v kolienku, pichol sa, zakňučal a vyštartoval smerom k nám.
Rybárovi sa v tom okamihu druhý háčik zapichol do ukazováka a s teatrálne predpaženou pravou pažou nasledoval dalmatína nechcene s ním spojený pevným vlascom. Za nimi potom po chodníčku poskakoval prút. Len tak-tak sme stihli uskočiť. Potom sme už len sledovali neobvyklé zápražie, ktoré človek nevidí každý deň. Najprv okolo nás prebehol kňučajúci, napichnutý a nevychovaný dalmatín, za ním na druhom nadväzci jeho pán (ktorého by bolo možné označiť rovnakými prívlastkami...) a nasledoval ich poskakujúci teleskop...
Ako hovorím, brať si so sebou psa na ryby sa v konečnom dôsledku občas nemusí javiť ako dobrý nápad.
Ivo Sláma
