Na kaproch s Kubom alebo nikdy nezabudnem…
Nájsť v dnešnej dobe dobrého parťáka, to nie je jednoduchá vec. Aspoň nie pre mňa… V mojich kaprárskych začiatkoch sme spolu s ďalšími tromi kamarátmi založili tzv. Carp team a verili, že sme nerozluční a „neporaziteľní“. Lenže ako to už býva, nezhody a problémy sa nevyhli ani nám. Po dvoch rokoch sme zostali traja, po ďalšom roku sme chytali už len vo dvojici a za ďalšie dve sezóny som zostal sám… Tí ostatní sa začali venovať iným koníčkom a záľubám alebo len zmenili iné odvetvie rybolovu, ale to je napokon ich vec. Nechcem tu rozoberať, prečo sa to stalo, ani by vás to nezaujímalo, ale treba povedať, že ma tieto okolnosti dosť „položili“.
Foto č. 1- úvodný kapor našej výpravy
Nie že by som chcel s kaprárinou skončiť – tento druh životného štýlu až príliš milujem, ale sám sa mi na výpravy nechcelo chodiť. Ja viem, niekto namietne, že na kapry je najlepšie chodiť sám a že sa mu podarí nachytať viac rýb a možno aj väčšie kusy, ale ja z tých nie som. Mám strašne rád výpravy vo dvojici, keď si navzájom rozumieme, pomáhame si a sme naladení „na rovnakej vlne“. Spoločne vyberáme lokalitu, termín výpravy, následnú taktiku, voľbu nástrah a návnad a iné záležitosti nerozlučne spojené s kaprárskymi výjazdmi. Už tieto prípravy a debatovanie ma veľmi bavia a neodmysliteľne to patrí k môjmu rybárskemu životu.
A ako sa zbehli nasledujúce udalosti? Všetkému pomohla náhoda a poriadna dávka šťastia. V minulých rokoch som publikoval aj do iných rybárskych časopisov a v jednom z článkov som sa dotkol témy mojej, povedzme domovskej lokality. Článok samozrejme sprevádzali fotografie z tohto revíru. Článok vtedy zaujal mladého kaprára, ktorý podľa fotiek revír spoznal a chcel sa o tejto vode dozvedieť viac. Zavolal do redakcie, aby zistil moje telefónne číslo alebo adresu. Neuspel. V redakcii mu s ospravedlnením povedali, že tieto informácie nesmú poskytovať, ale že u nich môže nechať svoje tel. číslo a oni mi ho odovzdajú. A tak sa stalo. Volajúci sa mi predstavil ako Jakub. Obaja sme boli prekvapení, že od seba vlastne bývame len pár kilometrov. Dohodli sme si stretnutie a po niekoľkých hodinách debatovania som dospel k názoru, že predo mnou stojí veľmi šikovný, nádejný a talentovaný kaprár. Vtedy som ešte netušil, že na nasledujúce roky aj výborný kamarát. Hoci bol Kuba oproti mne pomerne mladší, veľmi príjemne ma prekvapili jeho vyspelé názory na lov kaprov, cit pre prírodu a myslenie moderného kaprára. Asi nemusím zdôrazňovať, že samozrejme ctil metódu „chyť a pusť“ a že zabíjanie trofejných rýb a drancovanie zväzových vôd sa mu hnusilo. Tak ako mne…
Do konca sezóny už nezostávalo veľa dní. Predsa sme si však našli čas a spoločne vyrazili na krátku výpravu za našimi šupinatými miláčikmi. Bola to nádherná bodka za uplynulou sezónou. Nie že by sme nachytali nejaké obrovské množstvo kaprov veľkostí berúcich dych – to žiaľ nie, ale naše priateľstvo a parťáctvo bolo týmto víkendom spečatené. Celú zimu ma Kuba navštevoval u nás doma a pri káve a cigaretke sme spriadali plány na nasledujúcu sezónu, zostavovali recepty na to najlepšie boilies na svete a neustále viazali nové a nové koncové montáže. Čo sa týka telefonátov, to je kapitola sama o sebe. Manželka ma už (samozrejme zo žartu) začala podozrievať, či som si nenašiel milenku, pretože účty za môj telefón dosahovali horentné sumy. Lenže to poznáte. Zima je pre kaprára dlhá a tieto prípravy a plány nám vháňajú nové sily a nádeje do žíl.
Č.3- konečne boduje aj Kubík
Prvú výpravu nasledujúcej sezóny sme stanovili na začiatok jari. Pomocou môjho známeho sme objavili úsek na jednej rieke, kde sa podľa jeho presvedčenia veľké kapry celkom určite vyskytovali, ale rieka bola len veľmi málo navštevovaná rybármi. Nedalo sa tam totiž zájsť autom k vode a celú kaprársku nálož bolo nutné znášať asi 200 metrov zo strmého svahu posiateho koreňmi, pňami a popadanými vetvami. To sa chcelo málokomu. Dole to ešte šlo, ale balenie a vynášanie vecí hore k autu bola námaha rovnajúca sa výcviku cudzineckej légie. To, čo nás však čakalo vo vode, bolo viac než uspokojujúce a náplasťou za našu drinu a vytrvalosť. Ale aby som nepredbiehal.
Po nafúknutí člna sme začali s mapovaním dna a to nás, treba povedať, naozaj veľmi zaujalo. Ako naše stanovište sme vybrali miesto na akomsi výbežku alebo, ak chcete, polostrovčeku. Prúd sa ťahal sprava, zozadu od nás a vďaka tomuto výbežku sa pred nami tvoril tzv. vracák prechádzajúci do úplného ticha. Po ľavej strane sa nachádzala zátoka zarastená trstinou a leknami, do ktorej sa z lesnatého svahu vlieval úzky potok. Pred nami tak vzniklo mnoho variantov, kam položiť naše montáže s voňavými guličkami. Profil dna bol veľmi pestrý a podľa našich úvah aj zaujímavý pre kapry. Z ľavej strany naprieč zátokou sme pomocou echolotu našli zatopenú cestu, ktorá pravdepodobne v dávnejších dobách slúžila ľuďom ako skratka cez les popri vode. Bola približne 1,5 metra široká a tiahla sa priamo od nášho miesta asi 40 až 50 metrov k protiľahlému brehu. Hĺbka vody tu dosahovala v priemere 2 metre a pod cestou sa dno zvažovalo do 4 metrov na obe strany. Ideálne! Jednu montáž umiestnime priamo na cestu a druhá poletí rovno pod svah do hĺbky.
Tým by sme mali vyriešenú ľavú stranu. Sprava, smerom na hlavný tok, sa dno zvažovalo kaskádovito z jedného metra na dva, potom nasledoval ďalší schod na 4 metre a potom už sa po niekoľkých metroch nachádzalo koryto rieky s hĺbkou 5 metrov a čistým, ílovitým dnom. Rozhodol som sa umiestniť jednu montáž medzi schody do 3 metrov a druhú poslať na hranu koryta do 4-metrovej hĺbky. Pre istotu som však prikŕmil aj samotné koryto „pre strýčka príhodu“. Naša vnadiaca stratégia bola jednoduchá. Nechceli sme kŕmiť príliš veľa, keďže teplota vody sa pohybovala na hranici 13 stupňov a tiež sme vtedy ešte nepoznali nároky tamojších kaprov. Niekoľko hrstí viacerých druhov peliet a poleného boilie, trochu repky, to všetko poliate tekutou potravou a zľahka poprášené method mixom na báze korenia a Robin redu. Takto sa mi to osvedčilo na väčšine lokalít, tak prečo nie práve tu. Lenže 2 dni sa nič nedialo! Čo robíme zle, pýtame sa navzájom. Treba zmeniť taktiku a začať skúšať. Jeden prút som preto prehodil do najväčšej hĺbky koryta, ešte slabo prikŕmil a ako nástrahu som skúsil boilie na „panáčika“.
Kuba síce namietal, že táto prezentácia jednej potápavej a jednej plávajúcej guličky sa mu v prúde nezdá práve prirodzená a nenápadná, ale ja som chcel skúsiť aj túto nezvyčajnosť. On svojim miestam veril, len jemne upravil svoje montáže na jemnejší spôsob a prikrmoval už len samotným boiliem po malých dávkach, zato v pravidelných intervaloch. Tretí deň o pol piatej ráno ma budí tón príposluchu a záber prichádza na prút nastražený z koryta. Kuba bol pri prúte hádam skôr než ja… Pripravený s podberákom, namočenou podložkou a nádobou na polievanie. Ako to mohol stihnúť, dodnes neviem. A to mal svoj bivak odo mňa vzdialený dobrých 20 metrov a naprieč k môjmu stojanu! Kapor sa mi po chvíli podarilo úspešne zdolať a naviesť do pripraveného podberáka. Kubík ho opatrne položil do mokrej podložky, hneď sa chytil môjho prúta, aby som mohol kapra bezpečne a rýchlo odháčkovať, a potom okamžite začal kaprovi ošetrovať klinikom ranku po háčiku. Tomu hovorím spolupráca a ochota, myslím si v duchu. K nášmu milému prekvapeniu išlo hneď o veľmi peknú rybu. Krásne stavaný šupináč bez najmenšieho poškodenia, so sýto načervenalými plutvami a bronzovo sfarbenými bokmi.
Č.5- šupináč zo zátoky
Nasledovalo niekoľko fotiek a šetrné vrátenie krásnej ryby späť do rieky. Dať takej rybe slobodu považujem za jeden z najkrajších pocitov z rybárčiny. To, čo sa dialo potom, bolo dielom okamihu. Do koryta som prehodil aj druhý prút, ponechaný s jednou 20mm guľou, rýchlo dokŕmil a tešil sa na ďalšie zážitky. Netrvalo dlho a prichádza mi ďalší záber. Znova pekná ryba. Naša radosť nepoznala hraníc a strašne ma tešilo, že rovnaké potešenie z môjho záberu má aj Kuba. Aj napriek tomu, že sám zatiaľ žiadny záber nemal. Ja som však veril, že to príde aj jemu a že to bude stáť za to. Veľmi sa mi páčila jeho vytrvalosť a trpezlivosť. Do večera som ešte zdolal 2 slušné kapry, ale Kubove hlásiče zostali nemé. Štvrtý deň ráno som sa zobudil do slabého dažďa. Bolo ešte pomerne skoro, tak som sa otočil na bok a snažil sa znovu zaspať. Z polospánku ma o niečo neskôr vytrhne nepretržitý tón príposluchu. Roztržito vybieham z bivaku a ženiem sa k ohnutému prútu.
A ktože mi už stojí za chrbtom s pripraveným podberákom…? Len sa tak pousmial a hovorí: „Tak ako to vyzerá, syčák? Pozerám, že to zase bude stáť za to, čo? To je paráda, to je výprava snov“! Rybu som nemohol zdolať z brehu, preto Kubík už pripláva na člne ku mne a podáva mi ruku, aby som sa nešmykol po mokrom brehu. A predstavte si, čo sa nám potom stalo… Nie, nezajazdil som po zadnej, sedacej časti tela rovno do vody. Do člna som nastúpil celkom v pohode, ale zrazu vytrvalý ťah povoľuje a za pár sekúnd prichádza šklbnutie do prúta a opäť sa mi pretáča cievka navijaka. Neviem, čo sa deje, ale odpor na druhej strane je ešte silnejší než predtým. Kuba čo najrýchlejšie vesluje smerom k rybe, nech už vieme, s kým máme tú česť. Po niekoľkých minútach sme nad rybou a Svätý Peter stojí nad nami.
Vo chvíli, keď navádzam Kubovi veľkého lysca nad podberák, vyletí z vody celá montáž a kapor je voľný. Lenže Kubík bol taký rýchly a pohotový, že kapra bleskurýchlym pohybom podoberá. Treba ešte dodať, že po celý čas musel korigovať čln v prúde a napriek tomu bol schopný takého výpadu! Keď sme na brehu položili unaveného lysca na podložku, bolo nám všetko jasné. To, ako mi v prvej časti zdolávania ťah povolil, znamenalo, že sa kaprovi vyrezal háčik z papule. Následné šklbnutie vzniklo tak, že sa háčik kaprovi zošmykol od kútika úst a zapichol sa mu do prsnej plutvy. Neuveriteľná náhoda, že? Kuba dal tomuto kaprovi, kvôli jeho štýlu boja, prezývku BULDOZÉR. Bola to krásna dlhá ryba so širokým telom a veľmi peknou hmotnosťou. Lysca sme náležite ošetrili a s veľkou úctou vrátili do jeho teritória. Celý deň drobne pršalo a kapry sa dali do hodovania. Do noci som ešte zdolal ďalšie 4 kapry veľmi slušných proporcií a Kuba stále nič. Bolo mi to ľúto a premýšľal som, ako mu pomôcť. Lenže on bol nadmieru spokojný. Vtedy mi povedal, že je strašne šťastný, že mi to berie, a že vôbec nezáleží na tom, že len jednému z nás. Piaty deň sa všetko obrátilo a Kubovi prichádza prvý záber. Odmenou za trpezlivosť je mu krásny šupináč a hneď jeho „osobák“.
Č.12- Buldozér
Som hádam šťastnejší než on. A týmto prišiel zlom v druhej tretine výpravy. Vôbec sme sa nevyspali, pretože Kubovi prichádzali zábery hádam každú polhodinu. Do rána chytil 8 pekných kaprov, ktorých proporcie nás napĺňali blaženosťou. Na konci výpravy sme mali na konte dokopy 34 kaprov, medzi ktorými boli len 2 ryby pod 70 cm.
A prišlo balenie… Keď sme si spomenuli, aký výstup nás čaká hore na cestu, vážne sme uvažovali o tom, že tu všetky naše krámy necháme a utečiemeJ Keď sme všetko zbalili, musel som ísť po auto, ktoré bolo zaparkované asi jeden kilometer od nás. Nechali sme ho v blízkej dedinke na pozemku miestnej rodiny, pretože inak by sme sa vystavovali riziku prinajmenšom vykradnutia auta. To nám bolo pred začiatkom pobytu zdôrazňované od viacerých ľudí. Povedal som Kubovi, nech na mňa počká dole pri vode a keď prídem nad les, že všetky veci vynesieme spoločne k autu. Lenže keď som dorazil autom k svahu, všetka naša výbava už bola hore. Chudák Kuba sedel na jednom z pňov a ani nemohol popadnúť dych…
Túto výpravu považujem doteraz za najkrajšiu a najvydarenejšiu v mojej kaprárskej histórii. Nie len kvôli skvelým úlovkom, ktoré sme spoločne dosiahli, ale hlavne z dôvodu spoločných zážitkov, porozumenia, zohranosti a priateľstva. Už v deň odchodu sme si sľúbili, že na toto miesto budeme chodiť aj naďalej a naplánujeme ďalší výjazd na čo najbližší termín.
Č.13- veľmi zaujímavá ryba
Po dlhých 14 dňoch, keď som musel do práce, volám Kubovi, či by sa nechcel zastaviť u mňa doma na pokec a dohodnúť sa na ďalšiu výpravu. „Jasné syčák, na obed som u vás. Nech Kačka pripraví niečo dobré na obed“, dodáva so smiechom v hlase. Na obed neprišiel… Ani o hodinu, ani o tri hodiny. Neozval sa… Skúšam mu niekoľkokrát volať, ale hlas v telefóne mi oznamuje, že účastník je nedostupný. Skúšam teda volať jeho niekoľkým známym, ale nikto o ňom nič nevie. Už neviem, čo robiť ďalej. Ubehlo popoludnie a navečer mi zvoní mobil. S radosťou k nemu letím, že mi volá Kubík. Žiaľ to bol jeho kamarát, ktorý mi s plačom v hlase oznamuje, že neďaleko jeho bydliska je veľká autonehoda a Kuba je jej účastníkom, ktorý nehodu neprežil. Nezvládol zákrutu na mokrej vozovke, dostal šmyk a čelne sa zrazil s protiidúcim nákladným automobilom. Nemohol som tomu uveriť a dúfal som, že je to len strašný sen. Žiaľ nebol a nie je… Tá úzkosť, smútok a bezmocnosť mi zvierali srdce a slzy sa mi drali z očí ako rozvodnená rieka.
Č.15- Kuba premýšľa nad stratégiou
Ešte stále nemôžem uveriť, že už k nám nikdy nepríde, že nevyrazíme spoločne na kapry, že už neuvidím jeho pekný úsmev na tvári, jeho pomocnú ruku pri rybách, nezažijem jeho nadšenie v očiach pri plánovaní výpravy a následnej stratégie, že už nikdy nebudem počuť to jeho: „Ty syčák…“! V hĺbke srdca však verím, že sa opäť raz stretneme a že zase spoločne vyrazíme na kapry. Určite tam hore plávajú kusy ako kone. Kuba tam teraz chytá jedného za druhým…Nikdy na teba nezabudnem, PRIATEĽU!
Zdeněk Ipser
Č.16- …a oplatilo sa
