Prvé ryby, ktoré prejavili záujem o naše nástrahy, boli pleskáče, kvôli ktorým sme potom už v nasledujúcich dňoch prestali používať rýchlo pôsobiace Robin Red pelety. Prvá noc prebehla bez záberu, a tak jediným úspešným nočným lovcom bola miestna mačka, ktorá Jardovi zožrala salám ponechaný na streche auta. Ako sme mali možnosť spoznať počas ďalších dní, nebol to jej posledný úlovok. Stala sa naším pravidelným návštevníkom a my sme ju pomenovali štýlovo po taliansky „bianco gato“.
Po rozvidnení sa opäť prebudili pleskáče a celý deň sme len prehadzovali prúty po záberoch pleskáčov a schovávali sa pred žeravým slnkom. Unavení denným žiarom sme podvečer znovu zakŕmili a keďže po západe slnka na nás útočili kŕdle komárov, uchýlili sme sa do bezpečia bivakov a čoskoro sme už spali.
O polnoci ma prebudilo Jardovo volanie a sotva som vystrčil hlavu z bivaku, videl som proti nočnej oblohe Jardovu siluetu so silno ohnutým prútom. Dobehli som k nemu a niekoľko sekúnd sme sa dohadovali, či vyjdeme na vodu, alebo bude Jarda rybu zdolávať z brehu. Keďže však Jarda dokázal rybu otočiť a ryba nešla smerom do viazok, zostalo pri zdolávaní z brehu. Ryba kládla silný odpor a my sme sa dohadovali, čo to je. Sumec, veľký kapor? Počuli sme, že sa ryba dostala až k hladine pri 50 m od brehu, čo nenaznačovalo sumca, ale v tme sme stále ešte nevedeli, čo má Jarda na prúte. Nasledovalo niekoľko adrenalínových okamihov, keď ryba svojím silným ťahom a zmenami smeru preverila pevnosť prúta aj celej montáže. No napriek všetkej snahe ryby uniknúť sa Jardovi darilo rybu sťahovať k brehu a obaja sme napäto čakali, kedy ju prvýkrát uvidíme pri hladine. Čakali sme veľkú rybu, ale keď sa konečne objavila pod hladinou asi 10 m od brehu, boli sme prekvapení. Obrovské valcovité telo prezradilo, kto prehltol Jardovu nástrahu. Kapitálny amur na prúte a my s výbavou na kapry…
Nasledovala blesková porada, ako ďalej, a bolo jasné, že amura nemožno podobrať, že musí do podberáka nabehnúť. Prvý pokus o nabehnutie nevyšiel, ale druhý pokus už bol úspešný. Teraz začala ďalšia dráma. Prvé fotenie a hneď taký úlovok. Neboli sme na takú veľkú rybu vybavení. Prvým problémom bolo vyzdvihnutie ryby na breh. Brehu tu bol dosť strmý a ílovitý a pri nadvihnutí ryby bolo jasné, že musíme zabrať. Vzal som podberák a urobil prvý krok do strmého svahu. Pripadal som si ako vzpierač pri finálnom pokuse na olympiáde. Musí sa to podariť. Keď som vykročil z vody, v ktorej som stál po kolená, a urobil prvý krok, cítil som, že začínam strácať rovnováhu, a nebyť toho, že ma Jarda zhora zachytil za rameno, spadol by som na chrbát aj s amurom späť do vody. Keď sme amura dostali na podložku, zistili sme, že sa nám na ňu nezmestí. Metrová podložka bola jednoducho krátka!
Ďalší problém nastal s vážením, pretože aj vážiaci vak bol príliš malý na takú rybu. Zároveň sme museli všetko vykonať veľmi rýchlo, aby sme rybe neublížili dlhým pobytom na vzduchu. Nakoniec sme amura zvážili v podložke, urobili niekoľko rýchlych záberov a vrátili rybu do vody. Až keď amur opäť slobodne plával vo vode, začalo nám dochádzať, čo sa stalo. Až teraz bol čas na to, aby sme vyjadrili svoje emócie a znovu prežili tých pár adrenalínových minút. Až teraz bol čas na gratulácie a prezeranie fotiek a hodnotenie. Áno, nebol to sen, naozaj sa to stalo. Dôkazom je len pár fotiek a zážitok, na ktorý sa nezabúda.
Príklad montáže na cielené chytanie amurov, ako ju používa náš taliansky kamarát a tester firmy Chyť a pusť.
Naladení takým začiatkom sme sa tešili na ďalšie dni, ale počasie bolo proti nám. Cez deň tropické teploty, ktoré zdvíhali teplotu vody až na 31 stupňov a pokles hladiny o 1 m. Cez deň zábery od pleskáčov a v noci pokoj. Prvého kapríka sme chytili po troch dňoch a bolo evidentné, že ryby trpia nedostatkom kyslíka a nežerú. Vnadili sme len raz denne a iba lokálne.
Dni ubiehali podľa rovnakého scenára. Cez deň nás prenasledovali kŕdle múch a sotva slnko zapadlo a trochu sa ochladilo, vyrazili kŕdle komárov, ktoré nás sužovali celú noc. Tropické dni neustávali a len raz cez noc zapršalo. Po týždni sme mali len 6 kaprov do 70 cm a uvažovali o návrate domov.
Počas celého pobytu nás držala v strehu, hlavne podvečer, než sme zaľahli, naša známa „bianco gato“, ktorá nevynechala jedinú príležitosť, keď sa mohla dostať k niečomu na zjedenie. Keď mi vliezla aj do bivaku, odkiaľ si vytiahla boilie s rybou príchuťou, a to isté zopakovala aj nasledujúcu noc, začal som zapínať alarm, ktorý som pôvodne priviezol na ochranu prútov pred zlodejmi.
Keďže došlo k zvýšeniu hladiny vody, rozhodli sme sa, že zostaneme, aj preto, že nám pomohol Jardov taliansky kamarát tým, že nám priviezol chladiaci box a veľkú plachtu, aby sme vydržali horúce letné dni, ktoré sme prežívali vďaka častému pobytu vo vode. Pripadal som si ako africký hroch.
Zábery prichádzali veľmi sporadicky a hlavne nad ránom. Nabehli nám sumce a zaľahli kŕmenie, takže sme zábery od kaprov ani nečakali. Prišli sme o pár veľkých rýb, pretože vo vode boli zatopené stromy, a tak Jarda prešiel na chytanie s odpadávajúcimi kameňmi a výsledkom bolo niekoľko kaprov na brehu, aj keď išlo o taliansky povedané „picolo“ kapry (malé kapry do 70 cm).
Rybári nie sú suchári, a tak cez deň, keď ryby nebrali, sme si krátili čas, ako sa dalo. V súťaži o najvypracovanejšie telo, kam som za Českú republiku nominoval Jarda, sme jasne zvíťazili nad naším talianskym náprotivkom. No posúďte sami.
Dva dni pred odchodom sa Jardovi podarilo zaseknúť sumca, ktorého sme zdolávali z lode. Nebol na miestne pomery veľký (28 kg/ 162 cm), ale zdolávanie na kaprový prút bol zážitok.
Ako sa nakoniec ukázalo, bola to posledná ryba výpravy a my sme celkom radi zbalili, rozlúčili sa s naším kamarátom a vyrazili domov.
Aj keď sme nechytili žiadne trofejné kapry, kapitálny amur bol dobrým výsledkom tejto výpravy a dokázali sme aj v takých, pre rybolov nepriaznivých podmienkach, z vody vydolovať maximum. Ale aj tak bolo 14 dní strávených pri vode, v spoločnosti dobrých kamarátov a bez pracovných stresov príjemným zážitkom.
