Myslím si, že každý rodič sa aspoň raz dostal do situácie, keď premýšľal, kde urobil vo výchove svojich detí chybu, prečo sa jeho ratolesti navonok neprejavujú podľa jeho očakávaní. V tomto článku by som chcel opísať, ako ma môj syn milo prekvapil a presvedčil, že nastupujúcej generácii nie je ľahostajný osud flóry a fauny na Zemi. O tom, aká tá ďalšia generácia bude, rozhodujeme my. Veď tí mladší mnohé návyky a normy správania preberajú od nás starších.
Víkend so synom na rybách
Myslím si, že každý rodič sa aspoň raz dostal do situácie, keď premýšľal, kde urobil vo výchove svojich detí chybu, prečo sa jeho ratolesti navonok neprejavujú podľa jeho očakávaní. V tomto článku by som chcel opísať, ako ma môj syn milo prekvapil a presvedčil, že nastupujúcej generácii nie je ľahostajný osud flóry a fauny na Zemi. O tom, aká tá ďalšia generácia bude, rozhodujeme my. Veď tí mladší mnohé návyky a normy správania preberajú od nás starších.
Ako mnohí z vás, aj ja sa ako rodič potýkam s výchovou svojho štrnásťročného syna, ktorý svoje pubertálne nálady a postoje dáva patrične najavo a neraz to medzi nami iskrí. Treba podotknúť, že rybárčenie nie je jeho koníčkom a len zriedka je so mnou pri vode.
Keď sa tohtoročné letné prázdniny pomaly chýlili ku koncu, hovoril som si, že by sme mohli stráviť posledný prázdninový víkend spolu a trochu sa porozprávať. Podľa mňa je na to ideálny víkend na rybách, strávený bez zhonu v pokoji prírody. Syn prekvapivo aj súhlasil, a keďže nevlastní rybársky lístok, vyrazili sme na súkromný revír, aby sme mohli chytať obaja. Takže nasledovalo rýchle zbalenie nevyhnutných potrieb (zabrali ako vždy celé auto) a v piatok sme vyrazili.
Po necelom poldni pokoja sme ryby rozhýbali a zábery prichádzali v pravidelných intervaloch a syn si celkom úspešne (dokonca aj rešpektoval bez komentárov moje rady), zabojoval s rybami, aké ešte nikdy predtým nechytil. Obaja sme príjemne relaxovali a užívali si medzi nami často nevídanú pohodu, keď sme neriešili žiadne problémy a povinnosti. V tejto príjemnej atmosfére sme zažili polhodinu plnú adrenalínu, keď môj syn musel reagovať úplne spontánne a bol to pre mňa zážitok, kvôli ktorému som tento článok vlastne napísal.
V pokoji sme si pripravovali naše podvečerné jedlo, keď prišiel prvý záber. Keďže som práve miešal jedlo, vybehol k prútu syn a začal rybu zdolávať. Nechal som ho, aby bojoval, a len sporadicky som mu občas radil. Keď už sa ryba dostala na dohľad, nechal som jedlo na variči a chystal podberák. Sotva som ponoril podberák do vody, prišiel ďalší záber, a tak som sa musel venovať zdolávaniu druhej ryby. Po troche zmätkov sme dostali obaja svoje ryby do podberákov a teraz prišlo to, čo som avizoval v úvode.
Pretože obe ryby boli moje najväčšie úlovky dňa, a pretože som chcel, aby mal syn nejaké fotky, začalo váženie a fotenie. Syn najprv kapra pekne vyrovnal v podberáku, aby mu nepoškodil plutvy, preniesol ho na podložku a počas celého fotenia sa staral o to, aby ryba neutrpela pobytom na vzduchu, a pri vypúšťaní späť sa s rybami takmer maznal. Znovu podotýkam, že syn nie je rybár a všetko má iba odpočuté a odpozerané odo mňa. Keď ryby zase odplávali do voľnej vody, hrial ma pri srdci dobrý pocit, že pre môjho syna je úcta k živým tvorom a prírode vôbec samozrejmou vecou, a že ja som snáď aspoň v tejto oblasti svoju úlohu rodiča zvládol. Obaja sme odchádzali domov v pohode a bohatší o ďalšie príjemné zážitky, na ktoré môžeme spomínať, až to zase niekedy medzi nami zaiskrí.
