Vyrážame v ústrety rybiemu dobrodružstvu
České riečky a rybníky, konkrétne rieka Berounka, sú mojou srdcovou záležitosťou. A keďže sa mi tu niekoľko posledných výprav výnimočne darilo, dúfal som, že ani pred Jakubom si neurobím hanbu. Dorazili sme na obľúbené miesto a pripravili všetko, čo samotnému rybolovu predchádza. Kuba som usadil na bezpečné miesto, odkiaľ mal na celú hladinu perfektný výhľad. Začal som s vnadením. Kuba to chytilo natoľko, že mi po chvíľke začal pomáhať. Zrazu som nevedel, čo skôr sledovať, či malého Kubíka, ktorého bolo zrazu všade plno, alebo rýchlosť, akou mizlo krmivo, suché rožky a pelety z vedra. Prvú fázu sme mali za sebou a môžem vám povedať, že som sa poriadne zapotil. Našťastie sa všetko obišlo bez strát na životoch alebo zdraví všetkých zúčastnených a my sme sa mohli vrhnúť do druhej fázy, ktorá však už nebola (aspoň nie pre malého Jakuba) taká zaujímavá ako fáza vnadenia.
„Tati, ja sa nudím“…
Nahodil som dva prúty a pohodlne som sa usadil vedľa svojho synčeka. Jakub sa, pochopiteľne, po chvíľke začal nudiť. Prvotné nadšenie vystriedal natiahnutý výraz a slovká: „Tati, ja sa nudím, kedy už konečne chytíš tú rybu?“ Aby ste boli v obraze – nahodené sme mali približne pätnásť minút, preto som začal pomaly, ale isto panikáriť. Šiel som na to však šikovne a ako sa hovorí „od lesa“. Otvoril som svoj špeciálny a vlastnoručne vyrobený rybársky kufrík, na ktorý som právom hrdý, a začal som Jakubovi ukazovať najrôznejšie druhy návnad, háčikov a ďalších rybárskych nevyhnutností. Popritom som, pochopiteľne, letmo pokukoval po nahodených prútoch a snažil som sa pokojnú hladinu Berounky presvedčiť, aby vydala svoje rybie poklady.
Amputovaný palec
Rybársky kufrík bol preskúmaný do najmenšieho detailu. Jakub je však veľmi zvedavý (po ockovi, samozrejme) a všetky háčiky si musel ohmatať a, žiaľ, aj vyskúšať „na vlastnej koži“. Po vytiahnutí miniatúrneho háčika zapichnutého v Kubovom palci mi začalo byť naozaj horúco. Jakub sa totiž rozhodol, že palec, ktorý zdobila jedna kvapka krvi, bude nutné amputovať a začal naťahovať. Z naťahovania prešiel k fňukaniu, čo značilo, že o chvíľu sa bude popri Berounke rozliehať krik, pred ktorým by ušiel aj samotný tyranosaurus Rex. A keďže som hlasovým prejavom môjho znudeného a „na smrť“ zraneného synčeka nechcel vystavovať okolitých rybárov (ktorí mali dnes – čo sa úlovkov týka – približne rovnaké šťastie ako ja), zbalil som udice, siete, kufríky s návnadami, krmivo a Kuba pod pazuchu a ponáhľal som sa do auta.
„Ja som ti to hovorila!“
Ani pred príjazdovou cestou Kubo s plačom neprestal. Manželka vyletela z dverí, Jakuba mi okamžite vzala a šľahla po mne pohľadom, ktorý si s najväčšou pravdepodobnosťou zapamätám do konca života. Aj bez slov mi bolo úplne jasné, čo mi tým chcela naznačiť: „Ja som ti to hovorila! To sú tie tvoje výmysly! Raz toho chlapca zmrzačíš! A to všetko kvôli nejakej smradľavej rybe“.
Lenže mňa tie „smradľavé ryby“ jednoducho bavia a verím, že Kuba začnú baviť časom tiež. Skrátka sme mali len smolu, nabudúce to už určite bude lepšie. Na výlet, keď som bol prvýkrát s Jakubom na rybách, aj napriek tomu spomínam veľmi rád a historku o takmer amputovanom palci pravej ruky dávam k dobru pri akejkoľvek rybárskej slávnosti.
Kedy ste vy prvýkrát vyrazili na ryby s deťmi? A ako váš výlet dopadol?
