Všetko sa to začalo vo februári, keď mi pár dní pred odchodom na výpravu do Španielska zavolal kamarát Noro, ktorý mi oznámil, že dostal ponuku ísť na Rainbow, jedno z najlepších miest, a tak musí Španielsko zrušiť. So zaťatými zubami som mu povedal, že to chápem, keďže mi je jasné, že dostať sa tam je extrémne zložité a na niekoľko rokov dopredu sú už miesta rezervované. Noro nás celý čas bombardoval správami o obrovských rybách. Keď nám pri jednom telefonáte oznámil, že jedno miesto na október je voľné, odpoveď bola jasná, ideme!!!
Čo my tu chceme chytať?!
Tých pár mesiacov ubehlo ako voda a už sedíme v aute smer Rainbow. Ani sme sa nenazdali a vysmiaty Pascal nám otváral bránu do jeho kráľovstva. Jazero nás vítalo nádherným ranným oparom. Ohromilo ma to neskutočné ticho, ktoré tu vládlo. Tak toto je to miesto, ktoré navštevujú svetové kaprárske celebrity! Bol som nesmierne šťastný, že som celý nasledujúci týždeň mohol byť jeho súčasťou. Po príchode na naše miesto 18 nám bolo jasné, prečo ho všetci označujú za extrémne náročné. Z brehu protiľahlého ostrova smerovali do jazera desiatky popadaných borovíc, ktoré sú jasným útočiskom miestnych velikánov. Práve týmto miestam sme chceli venovať väčšiu pozornosť. Odporučilo nám to aj niekoľko ľudí, ktorí na tomto mieste už chytali. Ale upozornili nás, že to tam vôbec nebudeme mať ľahké. Na ich slová sme si spomenuli už pri prvých vyvážkach, ktoré nám spôsobili vrásky na čele. Prirovnal by som to ku kladeniu montáže do hustého lesa. Obzvlášť Majova ľavá strana bola skutočne brutálna. Jednu montáž dokonca viedol popri siedmich obrovských potopených boroviciach! Po vyvezení sme sa so zmiešanými pocitmi usadili na stoličky a Majo poznamenal: „Čo my tu chceme chytať?!“
Prvých päť záberov sa rovnalo nule zdolaných kaprov
Po celodennej ceste sme totálne zničení a oddychujeme na lehátkach, ale už po niekoľkých hodinách ma budí zvuk môjho hlásiča. V okamihu zvieram v rukách ohnutý prút, cítim silné výpady kapra a cúvaním sa ho snažím dostať zo stromov na voľnú, deväťmetrovú hlbokú vodu. Práve toto sú najdôležitejšie sekundy. Keď sa prvotný manéver podarí, máme na 90 % vyhrané. Ale po niekoľkých pretiahnutých metroch som bol natvrdo a ani sa nečudujem. Záber prišiel z tesnej blízkosti stromov, do ktorých si to kapor nasmeroval. Sadáme do člna, ale nepomáha ani kotvičkovanie, už necítim ani kapra, a tak silou trhám šesťdesiatku šokovku. Rovnaký scenár sa opakuje nasledujúcich 24 hodín a takto prichádzame o ďalšie štyri ryby. Jednu rybu sa mi podarilo „pretiahnuť“ na voľnú vodu, ale v tom prichádza brutálny výpad kapra a zrazu niečo povolilo. Zavládlo veľké sklamanie, ktoré bolo o to väčšie, keď som zistil, že sa zlomil háčik, ktorému som naozaj dôveroval a ktorý je považovaný za jeden z najpevnejších háčikov!!! Všetky zábery prichádzali z tesnej blízkosti stromov, z voľnejších miest sme nedosiahli ani záber.
Skóre sa začína meniť
S Majom sme sa snažili nájsť riešenie, ako obmedziť stratovosť rýb, pretože daná situácia bola doslova frustrujúca. Klásť montáže do miest mimo prekážok bolo zbytočné, keďže odtiaľ prichádzal záber, a tak sme sa s tým museli pobiť v stromoch. Zhodli sme sa, že musíme extrémne rýchlo reagovať na každé „píp“. Pretože tu rozhodovala každá stratená sekunda.
Z našich debát nás vytrháva záber na môj prút. Majo bol rýchlejší než ja, v stotine seká a cúvaním kapra trhá zo stromov. Keď som sa zorientoval, Majo mi podáva udicu v nádeji, že ryba je už asi na voľnej vode. Po prvých pritiahnutých metroch zisťujem, že je to tak a začína sa normálne zdolávanie. Cítim tupý, ťažký ťah a očakávam poriadnu rybu. Pár výpadov pred podberákom a kapor je náš. Zavládla neskutočná radosť. Na prvý pohľad sa mi nezdal až taký veľký, ale keď sa v podberáku prevrátil na bok, skoro sme odpadli. Takého guľatého lysce som ešte nevidel. Jednoducho nádhera! Reuben nám ukazuje rovných 21 kg. Neskutočné! Prvá ryba a hneď dvacka. Zabral na Big-S s 10 mm pop-up ananás. Big-Esko je podľa mňa jedno z najuniverzálnejších boilies, a preto mi nechýbalo ani tu!
Nasledujúci deň ráno sa konečne aj Majovi darí úspešne premeniť záber. Po súboji obaja vyvaľujeme oči na viac ako metrového amura, ktorému Reuben navážil 15 kg. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme sa dozvedeli, že takých torpéd tu pláva len deväť. O pár hodín prichádza ďalší záber a Majo zdoláva svojho prvého francúzskeho kapra s malou chybičkou krásy - len 7 kg. Ale už o pár hodín to vylepšuje nádherným tmavým riadkačom s hmotnosťou 15,8 kg.
V tento deň sa aj mne podarilo zdolať dva menšie kapry 11,2 a 13,2 kg. Ako-tak sa nám podarilo zlepšiť skóre zdolaných rýb, čo nás teší. Ale zároveň nás znovu sklamali háčiky, kvôli ktorým strácame ďalšie dve ryby. Aby toho nebolo málo, pri ďalšom zábere mi povolí nadväzcová šnúrka! Vytáča ma to do nepríčetnosti, keď zradí práve technické vybavenie. Preto pritvrdzujem a prerobím všetky montáže. Vyťahujem najpevnejší Quiksilver, čo mám, a na niektorých montážach zväčšujem háčiky na veľkosť 4.
Ďalší deň priniesol ochladenie a cítili sme to aj na záberoch. V tento deň dostávam dva zábery, z ktorých úspešne premením jeden, výsledkom ktorého je 16,5 kg šupík. Majo je v tento deň bez záberu. Podvečer sme previazali niektoré udice, na večeru sme si urobili pár stejkov a spíme.
Piaty deň ráno po prebudení premýšľam, prečo nám ustali zábery. Premýšľam, či som nemal predošlý deň previezť aj udicu z môjho najlepšieho miesta, ktorá tam ležala už viac než 30 hodín. Nebol som si totiž celkom istý položením montáže. Z myšlienok ma preruší zvuk môjho hlásiča. Majo znovu neváha ani stotinu, seká moju udicu a driape kapra von zo stromov. Zisťujem, že záber prišiel práve z toho TOP miesta, o ktorom som zapochyboval. Majo mi podáva udicu a ja si už len vychutnávam zdolávanie na voľnej vode. Znovu cítim ten ťažký, tupý ťah a verím v lepšiu rybu. Keď sa pri brehu prevrátil onen kapor, hneď som vedel, že je to práve tá ryba, pre akú sa sem chodí. Po podobrati a následnom uložení na podložku sme boli obaja ohromení z obrieho šupináča. Rueben ukázal pre mňa neskutočných 29 kg. Ovládla ma obrovská radosť z úlovku. Presne pre toto sa sem oplatí „mlátiť“ cez celú Európu. Zabral na Gangstra G2 doplneného o 10 mm pop-up ananás. G2-ka je moja tajná zbraň na veľké ryby.
Ťažké chvíle pre Maja
Po niekoľkých hodinách prichádza krásny záber na Majovu udicu, ale ryba hneď po záseku visí v stromoch. Člnom priplávame k miestu, keď sa zrazu tesne pod hladinou objaví veľké telo kapra. Je TAM!!! vykríkne Majo. Nasleduje kotvičkovanie a štrikovanie kapra z prekážok všemožnými spôsobmi. Ale bohužiaľ neúspešne. Na Majovi je vidieť naozaj veľké sklamanie. Prišiel o ďalšiu peknú rybu. Celý deň nebol vo svojej koži. Podvečer nechal všetko tak a odišiel sa trochu vyvetrať, prejsť sa okolo jazera, prísť na nové myšlienky. Bolo mi ho naozaj ľúto, pretože som videl, že všetko robí na sto percent. Každú montáž ukladal minimálne 30 minút. Preklepával dno a neustále hľadal čistejšie miesta medzi spleťou stromov na dne a precízne ukladal každú montáž.
Ale Majo mal naozaj brutálny terén, a to si jednoducho vyžiadalo svoju daň. Po niekoľkých hodinách sa vracia s lepšou náladou. Pokecal s Pascalovcami, mladý Pascal chodí vábiť sumce na neďalekú rieku, hneď bolo o čom sa rozprávať. Nakoniec si dal 36-ročný koňak a vrátil sa späť k rybám. Ale podobný scenár sme mali aj nasledujúce dva prepršané dni. Majo je bez záberu kapra. Ja bodujem ešte raz šestnástkou a o pár rýb prichádzam.
Majov obor
Prichádza posledný deň. Majo je zmierený, že domov pôjde s pätnástkou. Silno prší, sedíme pod prístreškom a bavíme sa o všetkom možnom. Znenazdajky prichádza Majovi záber z miesta, kde nemal celých sedem dní ani „píp“. Okamžite seká a prekvapivo sa mu darí dostať kapra na voľnú vodu. Konečne aj on zakúsil ten pripomínaný ťažký „vrecovitý“ ťah. Keď sme zazreli to monštrum, ovládla ma obrovská radosť, že sa to Majovi nakoniec podarilo. Ruebena natiahla na neuveriteľných 32 kg. Boli to naozaj neopísateľné pocity a obrovské zadosťučinenie pre Maja po tvrdom týždňovom boji.
Mnohokrát sme sa rozprávali o tom, akú hodnotu majú pre nás také ryby z vody, kde sa chytajú pomerne často. Musím konštatovať, že sa to nedá porovnávať s našimi riečnymi devätnástkami, ktoré sú pre nás na vrchole hodnotového rebríčka. Ale vzhľadom na naše podmienky išlo na čísle 18 o naozaj vydreté ryby. Každá ulovená ryba si vyžiadala tŕnistú cestu, ale o to boli pre nás úlovky cennejšie. Práve tá kľukatá cesta ku každému úlovku je pre nás tým najcennejším!
Peter KnaPo
